Kým sa americký prezident dohodne s ukrajinským, zostáva čas na vnútropolitickú tému, keďže sa udiala zásadná vec – premiér R. Fico doručil do prezidentského paláca návrh na odvolanie a vymenovanie člena vlády. A zároveň predložil hlave štátu štyri podpisy, ktoré by mali zaručiť, že má v parlamente 76 žetónov, teda väčšinu.

Samozrejme, podpisy nezaručujú vôbec nič, je to známe z ich pomerne krátkej histórie. Táto móda sa na Slovensko dostala z Česka, krátko po páde vlády P. Nečasa, kedy M. Němcová doručila prezidentovi M. Zemanovi podpisy väčšiny poslancov, ktorí by podporovali jej vládu. Už vtedy to pripomínalo skôr politickú komédiu ako politický akt a zakrátko sa ukázalo, že to komédia aj bola. Najskôr sa prezident M. Zeman blysol postrehom, že podpisy poslancov by mali byť notársky overené. A o čosi neskôr aj tak vymenoval vládu J. Rusnoka, ktorá podporu väčšiny poslancov síce nezískala, ale získala prezývku vláda priateľov M. Zemana a s ňou vládla až do vzniku novej vlády na základe výsledkov parlamentných volieb.

Tento móres prevzal na Slovensku prezident A. Kiska, ktorý požiadal nového premiéra P. Pellegriniho, aby mu podpisy väčšiny poslancov predložil a keďže zabezpečiť ich nebol žiadny problém – menili sa iba figúrky – P. Pellegrini mu ich aj obratom dodal.

Poskytol tak zároveň prezidentovi A. Kiskovi aj alibi, pričom to nikoho nič nestálo. Iná situácia nastala po minulých voľbách, kedy prezidentka Z. Čaputová už zrejme nechcela viac šponovať politickú situáciu – veľké víťazstvo Smeru-SD vo voľbách – a namiesto predloženia podpisov vládnych poslancov jej na vymenovanie premiéra a vlády stačilo podpísanie Koaličnej zmluvy. Tým bolo podľa nej preukázané, že vláda má zabezpečenú väčšinu v parlamente.

Iba kvôli úplnosti, čo sa týka podpisov poslancov – najväčší politický frajer bol premiér I. Matovič, ktorý vládnych poslancov nechal podpísať celú Koaličnú zmluvu. Výsledkom však bolo, že po roku už I. Matovič premiérom nebol a tak bolo možné vzápätí konštatovať, že ešte nikto nevládol s takou väčšinou v parlamente a neskončil tak rýchlo.

Inými slovami, podpisy poslancov naozaj prakticky zaručujú iba jedno – nič. Dalo by sa povedať – keďže hlava štátu môže konať iba tak, ako jej to pravidlá dovoľujú – že vyžadovať podpisy poslancov je v rozpore s Ústavou, ale nahradiť to predbežne možno aj tým, že rozhodne ide o postup mimoústavný. Ak by sa modelovala situácia, čo nastane potom, ak by premiér podpisy nedodal, skončila by sa totiž pre hlavu štátu horšie ako pre premiéra. Samozrejme, iba v prípade, ak by Ústavný súd opäť v Ústave nenašiel to, čo v nej nie je, popustil by uzdu vlastnej fantázii a Ústavu by zase dopísal. Nehovoriac už o tom, že podľa Ústavy má právo meniť členov vlády aj premiér vlády menšinovej.

Z iného uhla pohľadu odovzdania návrhu premiéra prezidentovi zatiaľ azda postačia dve poznámky – prvou je, že prezident nie je povinný návrhu premiéra vyhovieť, na čo dostatočne zreteľne poukazuje dávny výrok Ústavného súdu z čias, kedy súd ešte rozhodoval zrozumiteľne a bez kreativity: „Článok 116 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky prezidentovi Slovenskej republiky neukladá povinnosť odvolať člena vlády, ak to predseda vlády navrhne.“

Druhá poznámka: uvedené vôbec neznamená, že prezident P. Pellegrini návrhu premiéra nevyhovie. Dôvodov, prečo sa možno oprávnene domnievať, hodnotiť ba až tvrdiť, že návrhu vyhovie, je totiž oveľa viac. Jedným z nich je to, že je nielen čestným, ale tiež aktívnym predsedom koaličnej strany Hlas-SD.

Uzatvoriť tému podpisov možno nateraz konštatovaním, že podpis R. Huliaka je akosi navyše, keďže poslancom už nebude a kto bude za neho náhradníkom v parlamente, sa ešte len uvidí – M. Radačovský by to byť nemal, ale to je už iná téma.