Ak jeden sudca vykladá ten istý zákon inak ako druhý a podľa toho aj rozhodne, niečo nie je v poriadku. A treba to napraviť, píše J. Hrabko.
Autor Juraj Hrabko
Mimoriadny rozruch na politickej scéne vyvolalo oznámenie ministra vnútra M. Šutaja Eštoka, že podal trestné oznámenie na skupinu osôb. Urobil tak vraj preto, lebo ich podozrieva zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa.
Nevedno síce prečo, ale v poriadku. Urobil totiž dobre, nie zle. Napokon, takých podaní už bolo x a v budúcnosti zrejme bude aj xxl. Každý má nielen právo, ale aj povinnosť podať trestné oznámenie, pokiaľ má vedomosť o možnom porušení zákona. A minister vnútra nie je výnimkou. Jasné, nevedno presne, prečo si vybral iba skupinku vyšetrovateľov – ľudovo zvanej čurilovci – a nie všetkých, ktorí sú aktuálne štátom chránení, ale ako bolo uvedené vyššie, je jeho právo myslieť si, že iba pri tejto skupinke prišlo k porušeniu zákona.
Isto, možno porozumieť politickému rozmeru tejto akcie, ale dôležitejší je – ako obvykle – rozmer vecný. A z tohto uhla pohľadu existujú iba samé pozitíva. Hneď prvým môže byť, že sa ľudia vôbec dozvedeli o existencii Úradu na ochranu oznamovateľov. Vzhľadom na jeho právomoci to nie je vôbec málo a keď sa na neho začnú ľudia obracať častejšie, môže to krajinu posunúť iba dopredu. V tejto súvislosti neuškodí zopakovať, že Úrad za súčasný stav nemôže – nie on určuje, kto ochranu má mať a kto nie – to je záležitosť prokurátorov, úrad iba vykonáva ich rozhodnutie.
Samozrejme, neexistuje zákon, ktorý by nebolo možné vylepšiť a tak je to aj v prípade zákona o Úrade na ochranu oznamovateľov. Problémom je, že ak k tomu v súčasnom politickom ovzduší vládna koalícia pristúpi, možno sa oprávnene nazdávať, že príde skôr k jeho zhoršeniu ako zlepšeniu. Lebo emócie.
Chtiac či nechtiac, postup ministra M. Šutaja Eštoka upozornil na širší problém ako je iba ochrana oznamovateľov. Ak totiž jeden sudca vykladá ten istý zákon inak ako druhý a podľa toho aj rozhodne, niečo nie je v poriadku. A treba to napraviť. Nemôže to jednoducho zostať tak, keď rozhodli naopak: jeden tak a druhý inak. A práve v tom je ďalší prínos ministra vnútra – na základe jeho podania by totiž po konečnom verdikte malo byť jasné a zrejmé každému, ako to vlastne s ochranou oznamovateľov je. Už dnes je to síce jasné a zrejmé viacerým – najmä zainteresovaným stranám aktuálneho sporu – ale po dokončení šetrenia to nebude iba jasné a zrejmé pre všetkých, ale tiež opečiatkované a záväzné. A platné, až kým sa nezmenia pravidlá.
Zatiaľ je isté iba jedno – možnosť, že trestné oznámenie bude úspešné, je takpovediac – a opäť ľudovo povedané – pol na pol. A možnosť, že úspešné nebude, tiež. Na výsledok treba počkať.
Nevedno síce prečo, ale v poriadku. Urobil totiž dobre, nie zle. Napokon, takých podaní už bolo x a v budúcnosti zrejme bude aj xxl. Každý má nielen právo, ale aj povinnosť podať trestné oznámenie, pokiaľ má vedomosť o možnom porušení zákona. A minister vnútra nie je výnimkou. Jasné, nevedno presne, prečo si vybral iba skupinku vyšetrovateľov – ľudovo zvanej čurilovci – a nie všetkých, ktorí sú aktuálne štátom chránení, ale ako bolo uvedené vyššie, je jeho právo myslieť si, že iba pri tejto skupinke prišlo k porušeniu zákona.
Isto, možno porozumieť politickému rozmeru tejto akcie, ale dôležitejší je – ako obvykle – rozmer vecný. A z tohto uhla pohľadu existujú iba samé pozitíva. Hneď prvým môže byť, že sa ľudia vôbec dozvedeli o existencii Úradu na ochranu oznamovateľov. Vzhľadom na jeho právomoci to nie je vôbec málo a keď sa na neho začnú ľudia obracať častejšie, môže to krajinu posunúť iba dopredu. V tejto súvislosti neuškodí zopakovať, že Úrad za súčasný stav nemôže – nie on určuje, kto ochranu má mať a kto nie – to je záležitosť prokurátorov, úrad iba vykonáva ich rozhodnutie.
Samozrejme, neexistuje zákon, ktorý by nebolo možné vylepšiť a tak je to aj v prípade zákona o Úrade na ochranu oznamovateľov. Problémom je, že ak k tomu v súčasnom politickom ovzduší vládna koalícia pristúpi, možno sa oprávnene nazdávať, že príde skôr k jeho zhoršeniu ako zlepšeniu. Lebo emócie.
Chtiac či nechtiac, postup ministra M. Šutaja Eštoka upozornil na širší problém ako je iba ochrana oznamovateľov. Ak totiž jeden sudca vykladá ten istý zákon inak ako druhý a podľa toho aj rozhodne, niečo nie je v poriadku. A treba to napraviť. Nemôže to jednoducho zostať tak, keď rozhodli naopak: jeden tak a druhý inak. A práve v tom je ďalší prínos ministra vnútra – na základe jeho podania by totiž po konečnom verdikte malo byť jasné a zrejmé každému, ako to vlastne s ochranou oznamovateľov je. Už dnes je to síce jasné a zrejmé viacerým – najmä zainteresovaným stranám aktuálneho sporu – ale po dokončení šetrenia to nebude iba jasné a zrejmé pre všetkých, ale tiež opečiatkované a záväzné. A platné, až kým sa nezmenia pravidlá.
Zatiaľ je isté iba jedno – možnosť, že trestné oznámenie bude úspešné, je takpovediac – a opäť ľudovo povedané – pol na pol. A možnosť, že úspešné nebude, tiež. Na výsledok treba počkať.