Situácia nielen vo vládnej koalícii, ale najmä v parlamente je taká zaujímavá, aká ešte nebola. Isto, aj doteraz sem-tam sa niektorý poslanec alebo skupinka poslancov či celá vládna strana vzpriečili, ale zväčša boli rýchlo uprataní a vtlačení späť do vládnych mantinelov. Dnes je už jasné, že to opäť tak rýchlo nepôjde a že to nebude ani bez straty kvetinky: v podstate ide o to, koľko tých kvetiniek – poslancov vládnej koalície – na konci dňa bude.

Situácia je taká, že stačí, aby sa jeden vládny poslanec zle vyspal, ochorel, odcestoval, zlenivel alebo nestihol včas zaparkovať v garáži parlamentu a už bude parlament zablokovaný a návrhy zákonov z vlády neschválené. Isto, možno počkať na to, kým predsedovia poslaneckých klubov naženú ovečky do košiara, ktorým je rokovacia sála, ale prípad poslanca S. Migaľa ukazuje, že ani to nemusí byť a ani nie je riešenie.

Stačí povedať, že zákon už mal byť schválený, ale stále schválený nie je. Hoci vládna koalícia bola prítomná v rokovacej sále v plnej palebnej sile, t. j. sedelo v nej všetkých 76 poslancov. A predsa sa situácia otočila, návrh zákona nebol schválený a hlasovanie o ňom bolo odložené.

To, čo je dôležitejšie ako iba zaujímavé, je samotný dôvod zablokovania hlasovania parlamentu S. Migaľom. Keďže médiá zhodne interpretovali jeho vyjadrenie a informovali o tom, že dôvodom bolo podľa neho neakceptovanie jeho pozmeňujúceho návrhu k zákonu o športe, možno sa na jeho argument pozrieť aj bližšie.

A hneď vidno, že S. Migaľ žiadny pozmeňujúci návrh k zákonu nepodal. V rozprave bol podaný iba jeden, podpísaný mimovládnymi poslancami a hoci je robenie slovenskej politiky vskutku špecifické, tak ďaleko ešte nezašla, aby vládny poslanec podal pozmeňujúci návrh, pod ktorými sú výlučne podpisy poslancov mimovládnych. Jedným dychom treba povedať, že tomu tak dodnes nebolo ani naopak.

Ale aj v prípade, ak by S. Migaľ pozmeňujúci návrh podal, jeho neschválenie by nemalo byť dôvodom na blokovanie hlasovania parlamentu. To nie je postoj hodný politika, ale vydierača. Napokon, mohol hlasovať proti návrhu, podať návrh na novelu zákona a hľadať pre neho podporu. Rozhodol sa však radšej zablokovať hlasovanie parlamentu a to iba preto, lebo ho zablokovať mohol a chcel. Povedané jednou vetou – dnes ani prítomnosť všetkých vládnych poslancov a dohoda vo vládnej koalícii ešte nezaručuje priechodnosť vládnych návrhov zákonov.

Dnešná situácia vo vládnej koalícii má naozaj aj ďaleko od takých, ktoré sú všeobecne známe – napríklad, keď národná hrdosť a robotnícka česť končili pred bránami Slovenskej poisťovne. Alebo keď premiér R. Fico jednoducho zobral SNS celé jedno ministerstvo. Alebo, keď SNS donútil, aby na jeho návrh vymenilo ministra školstva A. Plavčana.

Uvedené príklady, vrátane prípadu S. Migaľa môžu poslúžiť aj ako dôkaz toho, že na Slovensku sa dnes hrá už celkom iný level politiky. A možno konštatovať, že mizernejší ako doteraz. Bude tak zaujímavé sledovať, ako si s tým nová generácia politikov, ale aj občianskej spoločnosti poradí. Zatiaľ možno iba zopakovať, že krajina je dnes rozbabraná tak, ako doteraz rozbabraná ešte naozaj nebola.