Po prvom kole rokovaní o predčasných voľbách je situácia zamotaná viac ako pred ním. Chaos a zmätok, ktorý bol a zostáva jednou z hlavných charakteristických čŕt súčasného volebného obdobia – napokon, počas neho padli dve vlády – pretrváva a inak to nebude, až kým sa neskončí.

Prispieva k nemu aj prezidentka Z. Čaputová. V poslednom vyhlásení – po zlyhaní hľadania podpory pre vládu premiéra E. Hegera v parlamente – po prvý raz verejne spomenula aj možnosť vymenovania úradníckej vlády.

Faktom však je, že už súčasná vláda je v podstate vládou prezidentky – aj ju vymenovala, hoci v takom zložení ju vymenovať nemusela, ale hlavne ju, aj po vyslovení nedôvery parlamentom, udržiava pri živote. Vláda má totiž odvtedy obmedzené kompetencie a je pod kontrolou a dohľadom prezidentského paláca. Takže bez ohľadu na to, či vládne vláda E. Hegera alebo bude vládnuť do volieb akákoľvek iná, politickej zodpovednosti za spoluvládnutie sa hlava štátu už jednoducho nezbaví, pretože sa jej zbaviť ani nemôže. Obzvlášť ak predtým tvrdila, že „takto sa vládnuť nedá a nemá“.

Zhrnuté a podčiarknuté, vláda síce nemá dôveru parlamentu, ale má dôveru prezidentky Z. Čaputovej. Dôležité pre nastávajúce udalosti je preto tiež jej oznámenie, že nielen skorší, ale aj neskorší – teda septembrový – termín predčasných volieb je pre ňu „stále akceptovateľná možnosť“. Hoci rozhodnutie o konaní volieb, ich dátume a všetkých ďalších hlavných súvislostiach je mimo vôle aj kompetencií prezidentky – to je záležitosť výlučne parlamentu, ako, kedy a či vôbec sa na konaní predčasných volieb v súčasnosti dohodne.

Súvisí to aj s dĺžkou fungovania vlády, keďže nikto nevie, ako sa voľby skončia, takže ak hlava štátu ponechá vládnuť vládu E. Hegera, môže vládnuť trebárs aj do konca roka 2023, podľa toho, ako budú rokovania o zostavovaní novej vládnej koalície a novej vlády ťažké.

Samozrejme, aj bez toho je neprirodzené, že o predčasných voľbách – a v septembri, keďže to tak odobrila prezidentka – rokuje premiér, hoci ide o záležitosť parlamentu, nie vlády. Namietať sa dá, že ide o politické rokovania, lenže premiér E. Heger nemá k dispozícii nič, čo by mohlo viesť k reálnym výsledkom. Možno iba zopakovať, že stále je dôležitejšie to, čo povie a urobí I. Matovič, ako to, čo povie a urobí E. Heger. Jasné, premiér chce zostať vo svetlách reflektorov a na výslní politického diania – aj vzhľadom na jeho ďalšie politické ambície – ale nepochybne platí, že na konci dňa sa bude rozhodovať v parlamente, a nie na Úrade vlády.

Navyše, keď na rokovania pozýva E. Heger iba aktérov bývalej vládnej koalície, ktorí však potrebnou ústavnou väčšinou už dávno nedisponujú. Ani normálnou, pričom premiérovi sa už rozpadol aj jeho domovský klub OĽaNO. Aj preto platí, že nech už dohodne čokoľvek, rozhodnutie padne až v parlamente.

V ňom sa situácia neustále mení a premiér do nej nedokáže zasiahnuť ani keby chcel: to je výlučne parketa – a áno, aj zodpovednosť – predsedu parlamentu B. Kollára. Nikoho iného, ani vlády ani prezidentky, tak je rozdelená moc. Najmä, keď v parlamente pribúdajú návrhy a požiadavky na ďalšie zmeny v Ústave, ktorými viacerí poslanci nateraz dokonca podmieňujú schválenie volieb – ten chce to, ďalší zase ono, henten tamto a tamten hento.

Rokovania na Úrade vlády sú iba dymovou clonou a zbytočné – nič neriešia ani nevyriešia. Pred druhým kolom je očividné, že politická situácia je horšia, ako bola pred kolom prvým. Pritom doteraz – po páde vlády V. Mečiara aj I. Radičovej – to bolo naopak: po prvom kole sa veci už nevyhrocovali, ale dolaďovali. Bolo to však dávno, teraz sa straníci správajú už inak, hoci stále platí – ako sa správajú, tak aj krajina vyzerá. Špecificky.