Referendum o tom, či chcú alebo nechcú voliči dopísať Ústavu tak, aby bolo možné najbližšie tri roky uskutočniť predčasné voľby, sa skončilo. S účasťou o málo viac ako 27 percent voličov, čo znamená, že v krajine zostáva všetko po starom a prepisovať či dopĺňať Ústavu môže iba najmenej 90 poslancov.

Výsledok nie je prekvapujúci, a hoci môže byť príjemný aj nepríjemný – záleží od uhla pohľadu – zostáva pravdivý v tom, že nepochybne odráža vôľu ľudu. Prirodzene, aktuálne sa vyrojí množstvo interpretácií, čo znamená, že sa budú hrnúť najmä z politických strán, pričom platí: čo strana, to iná interpretácia výsledku referenda. Možno však povedať, že stranám vo všeobecnosti odľahlo a sú s výsledkom spokojné – nikto im nebude kafrať do toho, čo robia, prečo to robia ani ako to robia. Damoklov meč možnosti predčasných volieb, ktorý pred referendom nad nimi visel, je nateraz zlomený. A ak sa nenájde najmenej 90 poslancov, ktorí budú s predčasnými voľbami súhlasiť, bude v tomto volebnom období zlomený definitívne.

Samozrejme, výsledok referenda budú politické strany analyzovať a ďalej s nimi pracovať, keďže im poskytuje reálne – nie prieskumné čísla – aké nálady momentálne vládnu v tom-ktorom regióne. To je priam studnica možných a rôznych analýz, a to bez ohľadu na to, kedy sa budú voľby konať – či v predčasnom alebo riadnom termíne.

Podobne a podrobne však možno výsledok referenda analyzovať z hľadiska vecí verejných, vrátane sily, pôsobenia a možností občianskej spoločnosti. Na prvý pohľad sa zdá, že Slovensko túži po silnej ruke – napríklad tým, že ľudia si nechcú písať Ústavu, nechcú mať moc a stačí im, keď ju majú raz za štyri roky, ale do radov na špáranie sa v ich nosoch, ktoré nariadila mocenská garnitúra, sú ochotní sa postaviť bez reptania. Nehovoriac o taktiež nanútenom očkovaní.

Referendum sa skončilo, ale zabudnúť na jeho výsledok sa nedá a ani by to nebolo správne. Správne ho treba iba vyhodnotiť.