Zákon o prokuratúre, ktorý vetovala prezidentka Z. Čaputová a parlament jej pripomienky uznal, už bol publikovaný v Zbierke zákonov. Znamená to, že cesta k voľbe generálneho prokurátora je otvorená. Na druhej strane to však automaticky neznamená, že zákon je v súlade – ľudovo povedané - s kostolným poriadkom či vo všeobecnosti, so zdravým rozumom.

Ten totiž v tomto prípade očividne chýba, hoci ide iba o detail, ktorý akosi ušiel pozornosti tých, ktorí zákon navrhli, pripomienkovali, prerokovali a napokon aj schválili. Paragraf 5 zákona totiž uvádza, čo má obsahovať návrh na voľbu kandidáta na generálneho prokurátora, teda okrem náležitostí podľa osobitného predpisu, ktorý je uvedený pod čiarou. Tým predpisom je zákon o rokovacom poriadku parlamentu, konkrétne jeho paragraf 125, ktorý však v zákone nemožno nájsť ani pomocou lupy. Inými slovami, zákon odkazuje na niečo, čo neexistuje a to už poriadne dlho. Od roku 2011. Pričom zo zákona – paradoxne - bol odstránený práve v súvislosti s vtedajšou voľbou generálneho prokurátora.

Ako sa čosi také mohlo stať, nevedno. O nepozornosť totiž nemôže ísť v žiadnom prípade. Obzvlášť, keď návrh zákona vypracovali a predložili právni experti všetkých koaličných strán, ktorí sú považovaní za najlepších z najlepších, ktorých každá z koaličných strán má. Ide pritom nepochybne o mimoriadne dôležitý zákon, veď iba kvôli nemu nemá Slovensko doteraz riadne zvoleného generálneho prokurátora, hoci ho už zvoleného malo dávno mať.

Nie je to jediná chyba v zákone, dôležitejšie v tejto súvislosti však je to, že nejde o ich počet, ale o to, že v zákone sú, a to aj napriek tomu, že prešiel viacnásobnou a opakovanou kontrolou nielen zákonodarnej, ale aj výkonnej moci. V podstate viac ako o chybu, ide o hanbu. Tá však pod čiarou už nie je.