Rozhodovanie prezidentky Z. Čaputovej o tom, či má alebo nemá podpísať zákon o zájazdoch, nemôže byť z podstaty vôbec ľahké ani teda závideniahodné. Skúsenosti z iných krajín s podobným zákonom, ktorých znenie viac či menej skopíroval predkladateľ návrhu zákona minister R. Sulík, nie sú totiž vôbec dobré, keďže aj Európska komisia k nim vzniesla vážne výhrady. Majú tak čo vysvetľovať a teraz ide už iba o to, či a ako dokážu Komisii vysvetliť nevysvetliteľné.

Alebo zavádzanie nových móresov, pretože ľudia na základe nového zákona evidentne prichádzajú o spotrebiteľské práva. Majú tiež zhruba rok úverovať cestovné kancelárie, pričom štát vstupuje do nimi riadne uzatvorených zmlúv a ruší ich. Iba preto , lebo chce, iného dôvodu niet. Prirodzene, snaží sa ľuďom nahovoriť, že je potrebné cestovné kancelárie – mimochodom poistené – zachrániť, čo potrebné je, lenže takýmto spôsobom zachraňuje očividne viac poisťovne a cestovky a peniaze berie ľuďom.

Minister R. Sulík síce hovoril o tom, že mal k dispozícii iba zlé a horšie riešenie, ale prečo si vybral to horšie, už pomlčal. To naozaj nevedno, keďže to, že podobný zákon prijalo už viac ako desať iných krajín, argumentom nie je a byť ani nemôže. Rovnako ako to, prečo si nevybral riešenie ak už nie lepšie, potom aspoň iné, pretože existovalo. Napríklad, namiesto jednotlivcov mohol cestovným kanceláriám potrebné peniaze požičať štát. Tak, aby aj každý presne vedel – požičali sme im koľko, vrátili nám z toho toľko.

Áno, treba byť aj podozrievaví a tak ako stále platí, že ľudia nie sú anjeli, rovnako to platí aj o cestovných kanceláriách. Zákon sem - zákon tam, ak ľuďom ani o rok nevrátia peniaze, koľko z nich sa asi obráti na súdy – povestné aj prieťahmi v konaní – so žalobou a bude sa pred nimi naťahovať s právnikmi cestovnej kancelárie? Ktorí budú mať navyše o nich presné informácie o tom, kedy boli nezamestnaní, kedy brali podporu, či sú osamelí rodiča a podobne. Lebo takéto informácie im zákon zbierať umožnil.

Možno konštatovať, že prezidentka Z. Čaputová zatiaľ spolupracuje s parlamentom až nadštandardne – stále neexistuje ani jeden zákon, ktorý by mu vrátila na opätovné prerokovanie. Neurobila tak ani v prípade tzv. špicľovacieho zákona, ktorého účinnosť niektorých ustanovení pozastavil Ústavný súd. Z dôvodu rozporu s Ústavou, ktorý bol podobne očividný, ako zákon o zájazdoch. Inými slovami – akým sa javil, takým aj bol.