Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Juraj Hrabko komentuje plánované prednostné očkovanie poslancov.
Autor Juraj Hrabko
Predseda parlamentu B. Kollár v súvislosti s naplánovaným očkovaním poslancov pre TASR uviedol, že sú súčasťou kritickej infraštruktúry, a preto majú na očkovanie nárok: „Poslanci sa samostatne neurčili za kritickú infraštruktúru, my kritickou infraštruktúrou sme, a tým pádom máme na očkovanie nárok.“
Na škodu veci však B. Kollár svoje tvrdenie nepodložil žiadnym argumentom v jeho prospech. Pretože faktom je len prvá časť jeho vety, druhá nie a tretia už vôbec nie. Parlament má totiž právo zákonom stanoviť, že poslanci – ale aj hocikto iný – je súčasťou kritickej infraštruktúry. Pretože parlament je jediným zákonodarným zborom v krajine – čo schváli, to platí a po nedávnej úprave novely ústavy obzvlášť. Presnejšie, ak to schváli formou ústavného zákona. Keďže doteraz to poslanci neurobili, je faktom, že sa za kritickú infraštruktúru neurčili.
K druhej časti vety: poslanci súčasťou kritickej infraštruktúry nie sú. Kto a čo ňou je určuje totiž zákon, slová či vyjadrenia kohokoľvek nestačia. V tomto prípade ide o zákon o kritickej infraštruktúre, ktorý – mimochodom – naposledy novelizovala súčasná vládna koalícia a predsa parlamentu B. Kollár za túto novelu aj osobne hlasoval. O poslancoch parlamentu v ňom niet ani zmienky.
K tretej časti vety: keďže poslanci nie sú súčasťou kritickej infraštruktúry, nemajú na prednostné očkovanie nárok. Ale nielen preto – to, kto prednostný nárok na očkovanie má, určuje „Národná stratégia očkovania proti ochoreniu COVID-19 v podmienkach SR,“ ktorej súčasťou je aj tzv. vakcinačný plán. Má štyri časti a v žiadnej z nich nie sú poslanci osobitne uvedení či vyčlenení. Na rozdiel od zdravotníckych pracovníkov, zamestnancov DSS, terénnych sociálnych pracovníkov a pracovníkov organizácií, ktorí sa podieľajú na ošetrovaní pacientov s Covid-19 a na očkovaní, po ktorých majú prísť na rad silové zložky ako vojaci, policajti či hasiči a potom pracovníci kritickej infraštruktúry, ktorými však poslanci nie sú.
Možno konštatovať, že poslancov – pokiaľ nie sú napríklad zdravotníci, pacienti s vekom 65+ či chronicky chorí – by mali byť zaočkovaní až vo štvrtej skupine pod názvom „Obyvatelia s vekom nad 18 rokov“. Dôvody stanovenia prednosti uvádza ministerstvo zdravotníctva: ide o prioritne identifikované osoby, ktoré „prichádzajú do kontaktu s rizikovými osobami, resp. sú v teréne, nakoľko vakcinácia je nielen individuálna ochrana, ale aj nástroj verejného zdravia.“
Takže jedna vec je symbolicky nechať zaočkovať niekoľko politikov, druhá ich uprednostňovanie za pomoci ohýbania pravidiel. Slovensko aj so zvyškom sveta je v situácii, kedy vakcína podaná lekárovi môže zachrániť životy mnohých, pretože ten môže očkovať ostatných. Preto je tiež správne, že v prvej vlne sú zahrnutí aj študenti, ktorí spĺňajú kritérium zdravotníckeho pracovníka a že prednosť pred ostatnými dostali aj pracovníci upratovacích služieb v nemocniciach.
V poznámke pod čiarou potom patrí uviesť, že úlohou poslancov nie je stavať sa nad ostatných občanov, ale iné, vrátane kontroly vlády. Vzhľadom na súvislosti s problematikou antigénových testov by sa mohli napríklad viac zaujímať o to, či vláda má k dispozícii dostatok injekčných striekačiek a ihiel. Pretože bez nich budú vakcíny iba na jedno: nanič.
Na škodu veci však B. Kollár svoje tvrdenie nepodložil žiadnym argumentom v jeho prospech. Pretože faktom je len prvá časť jeho vety, druhá nie a tretia už vôbec nie. Parlament má totiž právo zákonom stanoviť, že poslanci – ale aj hocikto iný – je súčasťou kritickej infraštruktúry. Pretože parlament je jediným zákonodarným zborom v krajine – čo schváli, to platí a po nedávnej úprave novely ústavy obzvlášť. Presnejšie, ak to schváli formou ústavného zákona. Keďže doteraz to poslanci neurobili, je faktom, že sa za kritickú infraštruktúru neurčili.
K druhej časti vety: poslanci súčasťou kritickej infraštruktúry nie sú. Kto a čo ňou je určuje totiž zákon, slová či vyjadrenia kohokoľvek nestačia. V tomto prípade ide o zákon o kritickej infraštruktúre, ktorý – mimochodom – naposledy novelizovala súčasná vládna koalícia a predsa parlamentu B. Kollár za túto novelu aj osobne hlasoval. O poslancoch parlamentu v ňom niet ani zmienky.
K tretej časti vety: keďže poslanci nie sú súčasťou kritickej infraštruktúry, nemajú na prednostné očkovanie nárok. Ale nielen preto – to, kto prednostný nárok na očkovanie má, určuje „Národná stratégia očkovania proti ochoreniu COVID-19 v podmienkach SR,“ ktorej súčasťou je aj tzv. vakcinačný plán. Má štyri časti a v žiadnej z nich nie sú poslanci osobitne uvedení či vyčlenení. Na rozdiel od zdravotníckych pracovníkov, zamestnancov DSS, terénnych sociálnych pracovníkov a pracovníkov organizácií, ktorí sa podieľajú na ošetrovaní pacientov s Covid-19 a na očkovaní, po ktorých majú prísť na rad silové zložky ako vojaci, policajti či hasiči a potom pracovníci kritickej infraštruktúry, ktorými však poslanci nie sú.
Možno konštatovať, že poslancov – pokiaľ nie sú napríklad zdravotníci, pacienti s vekom 65+ či chronicky chorí – by mali byť zaočkovaní až vo štvrtej skupine pod názvom „Obyvatelia s vekom nad 18 rokov“. Dôvody stanovenia prednosti uvádza ministerstvo zdravotníctva: ide o prioritne identifikované osoby, ktoré „prichádzajú do kontaktu s rizikovými osobami, resp. sú v teréne, nakoľko vakcinácia je nielen individuálna ochrana, ale aj nástroj verejného zdravia.“
Takže jedna vec je symbolicky nechať zaočkovať niekoľko politikov, druhá ich uprednostňovanie za pomoci ohýbania pravidiel. Slovensko aj so zvyškom sveta je v situácii, kedy vakcína podaná lekárovi môže zachrániť životy mnohých, pretože ten môže očkovať ostatných. Preto je tiež správne, že v prvej vlne sú zahrnutí aj študenti, ktorí spĺňajú kritérium zdravotníckeho pracovníka a že prednosť pred ostatnými dostali aj pracovníci upratovacích služieb v nemocniciach.
V poznámke pod čiarou potom patrí uviesť, že úlohou poslancov nie je stavať sa nad ostatných občanov, ale iné, vrátane kontroly vlády. Vzhľadom na súvislosti s problematikou antigénových testov by sa mohli napríklad viac zaujímať o to, či vláda má k dispozícii dostatok injekčných striekačiek a ihiel. Pretože bez nich budú vakcíny iba na jedno: nanič.
