Vypočúvanie – či moderne povedané „grilovanie“ – nominantov na post generálneho prokurátora poslancami, je rovnaké kino, aké predviedli už pred časom: pri vypočúvaní či „grilovaní“ nominantov na post ústavného sudcu. Poslanci ústavnoprávneho výboru sa hrajú na akúsi veľkú porotu, na konci dňa však zaplieska obyčajný politický bič a to bez ohľadu na „grilovací“ maratón.

Isteže, poslanci sa môžu pýtať na čo chcú, a nominanti im odpovedať spôsobom, že ich do toho nič nie je, zase nemôžu – ak chcú byť vo voľbách úspešní. A to chcú, inak by sa predsa nenechali navrhnúť. Faktom je, že neúspešní budú, iba zatiaľ nevedno ktorí, keďže generálny prokurátor môže byť iba jeden a kandidátov, ktorých výbor posunie na hlasovanie do pléna, bude s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, sedem.

Vylúčenie čo len jedného z nominantov by bolo totiž veľkým prekvapením, keďže každý z nich spĺňa zákonom stanovené podmienky, aby mohol na funkciu generálneho prokurátora kandidovať. Z vecného uhla pohľadu to možno hodnotiť aj tak, že vypočúvanie vypovedá omnoho, ale naozaj omnoho viac o tých, ktorí otázky kladú, ako o tých, ktorí na ne odpovedajú.

Z politického uhla pohľadu je však aj to jedno: na konci dňa totiž musí prísť k politickej dohode, nájdeniu väčšiny poslancov, ktorá zvolí jedného kandidáta. Bez nej to nejde, ak teda vládna koalícia nechce utŕžiť ďalšiu nielen politickú, ale aj verejnú hanbu. Najlepšie pritom bude, ak sa o ňom ešte predtým porozpráva s hlavou štátu, či jej voľbu bude akceptovať – aby opäť neprišlo k sporu medzi ňou a parlamentom ako v minulosti. Moc je totiž rozdelená v tomto prípade tak, že parlament kandidáta síce volí, ale až hlava štátu ho do funkcie generálneho prokurátora inštaluje.

Azda je z toho – a tiež z prípadu v minulosti – aj každému jasné, kto má z oboch uvedených inštitúcií v podstate navrch a prečo má prísť medzi nimi k dohode: lebo krajina generálneho prokurátora potrebuje čím skôr. Vládna koalícia nebola schopná kandidáta zvoliť už od leta, hoci to, kedy sa mandát J. Čižnára skončí, bolo známe hneď po jeho vymenovaní do funkcie.

A hoci sa to niekomu nezdá alebo nepáči, ak pri rozhodovaní vládnej koalície o podpore kandidátovi do funkcie generálneho prokurátora, zohrá úlohu aj ešte iba budúci kandidát na hlavu Úradu špeciálnej prokuratúry, nebude na tom nič výnimočné, ale bude to rýdzo politické. Keďže D. Kováčik sa tejto funkcie vzdal, voľba špeciálneho prokurátora je takpovediac už za dvermi parlamentu. Čo je zároveň ďalší z dôvodov, prečo by sa voľba a inštalovanie nového generálneho prokurátora nemala naozaj už naťahovať.