Vyjadrenie prezidentky Z. Čaputovej na margo stavu súčasnej vlády – teda vrátane SaS, ktorá vládnou stranou stále je – možno považovať aj za ďalšiu ranu pod pás premiérovi Hegerovi. Podľa zverejnených informácií totiž očakáva, že najneskôr už dnes predstavitelia koalície oznámia, ako budú pokračovať a že bude známa aj nová podoba vlády. Hlava štátu zároveň uviedla, že v prípade demisie ministrov uprednostňuje vymenovanie nových, a nie poverovanie zostávajúcich členov vlády vedením ďalších ministerstiev.

Pani prezidentka tak opätovne vstúpila do straníckeho zápasu, ktorý vedú vládne strany. To nie je politicky ani veľmi šťastné ani vhodné, ba ani slušné. Premiér E. Heger totiž neraz vyhlásil, že rozhodovať o ďalšej podobe jeho vlády sa bude hlavne v posledných hodinách a minútach ultimáta daného SaS. A na tom – možno – postavil aj svoju stratégiu vyjednávania, ktorú sa mu teraz snaží prezidentka Z. Čaputová narušiť. Napokon, je taktiež všeobecne známe, že pokiaľ sa nestane politický zázrak, R. Sulík mieni podať demisiu v súlade s rozhodnutím grémia strany SaS – teda 31. augusta 2022.

Isteže, veci sa môžu vyriešiť aj skôr ako na konci augusta a aj sa mali. Premiér E. Heger sa však namiesto určovania udalostí zase dostal do ich vleku. Ale opäť – možno to je jeho taktika, hoci spoliehať na to sa veľmi nedá. Dôležitejšie je beztak to, že sa dostal do krížku okrem s SaS aj s prezidentkou Z. Čaputovou. A nielen preto, lebo hlava štátu predbieha udalosti, ale preto, že mu zreteľne odkázala, že po podaní demisie členov vlády očakáva obratom aj jeho návrhy na nových ministrov. Naložila mu tak ďalší problém.

Faktom je, že to, kedy a či prijme hlava štátu demisiu členov vlády, je výlučne v jej rukách. Môže tak urobiť ihneď po jej dodaní do paláca, ale tiež nemusí a môže naťahovať čas ako dlho bude chcieť. Inými slovami, kým v súčasnej situácii je kľúčovým hráčom premiér, ktorý môže situáciu vyriešiť aj šmahom ruky, po podaní demisie členov vlády bude kľúčovým hráčom hlava štátu. Moc je rozdelená tak, že bez návrhu premiéra nemôže o nových ministroch rozhodnúť, naopak, návrh premiéra nepotrebuje na to, aby poverila stávajúcich členov vlády aj riadením rezortov po ministroch, ktorí podali demisiu. Teoreticky, ak by premiér navrhol po podaní demisie ministrov hospodárstva, školstva, zahraničných vecí či spravodlivosti – čo sa ešte stále nemusí udiať – poveriť vedením ich rezortov ministrov pôdohospodárstva, zdravotníctva, vnútra či kultúry, hlava štátu mu môže, ale aj nemusí vyhovieť a sama určí, koho vedením rezortov poverí. Môže aj premiéra. A potom – ak príde návrh predsedu vlády na vymenovanie nových ministrov – určí aj to, či ho bude akceptovať alebo nie a bude radšej čakať na návrh ďalší. Na vyváženie moci – hlava štátu zase nemôže úkolovať premiéra, aby niečo urobil tak alebo onak, prípade kedy alebo inokedy.

Isto, hlava štátu je povinná svojím rozhodovaním zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov. Jej čas však ešte nenastal, ešte sa nič neudialo a vláda (ne)funguje stále rovnako ako (ne)funguje) od jej vzniku. Odkedy ju vymenovala. Nevedno čo viedlo prezidentku Z. Čaputovú opätovne a verejne vstúpiť do straníckych sporov, ale je isté, že tak urobila predčasne. Teda ešte pred ich definitívnym vyriešením samotnými straníkmi. Pritom stále platí, že politike je aj trpezlivosť cnosť.