Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Juraj Hrabko komentuje pripravovanú novelu zákona o politických stranách.
Autor Juraj Hrabko
Predsedom SNS A. Dankom dávno avizovaná novela zákona o politických stranách a hnutiach už uzrela svetlo sveta a putuje na júnové rokovanie parlamentu. Po prvom čítaní z nej nemusí mať nikto veľké obavy, či to tak bude aj po analýze návrhu, prípadne po jeho schválení, však zostáva otázne.
V novele je veľa hlušiny, zbytočných záležitostí, bez ktorých sa Slovensko doteraz obišlo a nebyť kreativity navrhovateľov, bolo by to tak bez väčších škôd naďalej. Faktom tiež je, že v novele je viacero vecí, ktoré možno označiť za úplné novinky, napríklad, že politické strany a hnutia budú vo vnútri vyzerať, ako by ich jedna mater mala – budú jednoducho zglajchšaltované. Štát im nadiktuje, aké orgány majú mať a pridá k tomu aj to, koľko členov tieto orgány mať musia.
Je nepochybné, že prípravu novely vyprovokovalo politické hnutie vedené Igorom Matovičom, ktorého OĽaNO síce nefunguje ako obvyklý politický subjekt, ale skôr ako politická firma. Jej najväčším hriechom je, že je politicky úspešná, keďže bez väčších problémov prekračuje parlamentný prah: keby úspešná nebola, zrejme by neboli ani takéto zmeny v novele zákona. A. Danko síce tvrdí, že novela nie je namierená proti nikomu, ale je verejným tajomstvom, že to tak celkom nie je.
Aj preto, lebo je namierená napríklad voči politickým špekulantom, čo treba oceniť. Aspoň v predvolebnom čase sa totiž snaží zamedziť „kupovaniu“ strán za účelom vstupu do parlamentných volieb. Ide o dlhodobý a doteraz značne podceňovaný problém, na ktorý poukazoval naozaj iba málokto – výsledkom jeho neriešenia sú však aj dve dnešné parlamentné strany Kotleba-ĽSNS a Sme rodina-Boris Kollár.
Ani jedna z nich nevznikla na základe požiadavky a podpisov najmenej 10 tisíc ľudí, obe vznikli premenovaním iných strán, založených celkom inými ľuďmi a s celkom iným politickým programom. V prípade Borisa Kollára sa tak stalo až na opakovaný druhý pokus, keďže prevzatie strany Náš kraj mu nevyšlo celkom podľa jeho predstáv.
Z novely možno zatiaľ vyvodiť, že minimálny počet straníkov má byť 300, čo nie je žiadna veľká záťaž. Napokon, stačí keď je to tak iba v čase volieb do parlamentu – po ňom môžu zase ľudia zo strany vystúpiť, keďže nikoho nemožno nútiť, aby bol členom strany. Inak politickému subjektu stačí na fungovanie oveľa menši počet členov strán, počítaný v desiatkach členov.
Novela zákona má aj viacero nedostatkov resp. rieši aj zbytočnosti a nerieši iné, aj podstatnejšie veci. To všetko možno napraviť, odstrániť či zabezpečiť na rokovaní v parlamente, napokon, hovoria aj samotní predkladatelia návrhu hovoria, že s návrhom treba ešte pracovať. Výsledok tak môže byť – a zrejme aj bude – omnoho viac zaujímavejší, ako predložený návrh.
V novele je veľa hlušiny, zbytočných záležitostí, bez ktorých sa Slovensko doteraz obišlo a nebyť kreativity navrhovateľov, bolo by to tak bez väčších škôd naďalej. Faktom tiež je, že v novele je viacero vecí, ktoré možno označiť za úplné novinky, napríklad, že politické strany a hnutia budú vo vnútri vyzerať, ako by ich jedna mater mala – budú jednoducho zglajchšaltované. Štát im nadiktuje, aké orgány majú mať a pridá k tomu aj to, koľko členov tieto orgány mať musia.
Je nepochybné, že prípravu novely vyprovokovalo politické hnutie vedené Igorom Matovičom, ktorého OĽaNO síce nefunguje ako obvyklý politický subjekt, ale skôr ako politická firma. Jej najväčším hriechom je, že je politicky úspešná, keďže bez väčších problémov prekračuje parlamentný prah: keby úspešná nebola, zrejme by neboli ani takéto zmeny v novele zákona. A. Danko síce tvrdí, že novela nie je namierená proti nikomu, ale je verejným tajomstvom, že to tak celkom nie je.
Aj preto, lebo je namierená napríklad voči politickým špekulantom, čo treba oceniť. Aspoň v predvolebnom čase sa totiž snaží zamedziť „kupovaniu“ strán za účelom vstupu do parlamentných volieb. Ide o dlhodobý a doteraz značne podceňovaný problém, na ktorý poukazoval naozaj iba málokto – výsledkom jeho neriešenia sú však aj dve dnešné parlamentné strany Kotleba-ĽSNS a Sme rodina-Boris Kollár.
Ani jedna z nich nevznikla na základe požiadavky a podpisov najmenej 10 tisíc ľudí, obe vznikli premenovaním iných strán, založených celkom inými ľuďmi a s celkom iným politickým programom. V prípade Borisa Kollára sa tak stalo až na opakovaný druhý pokus, keďže prevzatie strany Náš kraj mu nevyšlo celkom podľa jeho predstáv.
Z novely možno zatiaľ vyvodiť, že minimálny počet straníkov má byť 300, čo nie je žiadna veľká záťaž. Napokon, stačí keď je to tak iba v čase volieb do parlamentu – po ňom môžu zase ľudia zo strany vystúpiť, keďže nikoho nemožno nútiť, aby bol členom strany. Inak politickému subjektu stačí na fungovanie oveľa menši počet členov strán, počítaný v desiatkach členov.
Novela zákona má aj viacero nedostatkov resp. rieši aj zbytočnosti a nerieši iné, aj podstatnejšie veci. To všetko možno napraviť, odstrániť či zabezpečiť na rokovaní v parlamente, napokon, hovoria aj samotní predkladatelia návrhu hovoria, že s návrhom treba ešte pracovať. Výsledok tak môže byť – a zrejme aj bude – omnoho viac zaujímavejší, ako predložený návrh.
