Schôdza, na ktorej mal parlament rokovať „o nesúhlase s odovzdaním bojových lietadiel MiG-29 vo vlastníctve Slovenskej republiky Ukrajine,“ sa podľa očakávaní neuskutočnila. Dôvody azda netreba bližšie rozpisovať, ani vecné a ani stranícke. Politicky je to zase tak, že vládnym poslancom sa vôbec nechce púšťať do debaty, v ktorej nemôžu vyhrať a dávať tým ďalší parlamentný priestor opozícii na protivládne burcovanie. Napokon: zdá sa, že ani opozícia nemá jasno v tom, v akej situácii je vláda, keď v navrhnutom uznesení tvrdí, že je predseda vlády „v demisii“ a zdanie tentoraz neklame. Premiér ani vláda nie sú v demisii, ale parlament im vyslovil nedôveru, v čom je rozdiel. Obrovský, to vidno aj z chaosu, ktorý po vyslovení nedôvery vláde prekonal všetky dovtedajšie chaosy v tomto volebnom období a ktorý sa bude už až do predčasných volieb iba zväčšovať.

Faktom je, že takto krajina rozbitá doteraz ešte nebola. Slušné Slovensko v praxi. Ústavní experti rastú ako huby po daždi, čo v právnom bezvedomí – v akom sa krajina nachádza už od svojho vzniku – nie je síce zo straníckeho hľadiska nijako prekvapujúce, iba z vecného. Reč je totiž v podstate o šrote – nie Kovošrote – keďže ničím iným vyradené lietadlá Mig-29 vo vlastníctve SR už nie sú.

Poslúžiť môže aj informácia, podľa ktorej viac ako 40 tisíc bojaschopných mužov, teda vo veku od 18 do 55 rokov, podalo tento rok oficiálne vyhlásenie o odopretí výkonu mimoriadnej služby takpovediac so zbraňou v ruke. Čo je síce rekord, ale zaujímavé je, ako s týmto faktom vedenie krajiny naložilo. Minister obrany J. Naď vyhlásil, že za to môže opozícia – konkrétne menovať netreba – vďaka ktorej „sa znižuje obranyschopnosť krajiny“. A jedným dychom dodal, že takéto tlačivo je „absolútne zbytočné“. Ako sa ním v takom prípade môže znížiť „obranyschopnosť krajiny,“ však už nevysvetlil. Hoax ako maľovaný. A reči ďalších straníkov neboli omnoho lepšie.

Podobne hlavná veliteľka ozbrojených síl a prezidentka Z. Čaputová vyhlásila, že uvedený počet žiadostí vníma ako „dôsledok politiky postavenej na šírení strachu a klamstiev“. A povedala, že ide zrejme aj o náznak, „akým spôsobom chcú niektoré strany viesť predvolebnú kampaň“. Ktorá, mimochodom, bude iba vďaka nej až do septembra roho roka, teda zbytočne dlhá, mimoriadne neslušná a neelegantná.

Na stránke SAV pritom dodnes visí správa, podľa ktorej na otázku „Ak by bola na Slovensku vojna boli by ste ochotný(á) bojovať za svoju krajinu? odpovedalo kladne iba 27,5 percenta respondentov, záporne 37,1 percenta respondentov a odpoveď neviem zvolilo 35,4 percenta respondentov“. Nedá sa z toho prečítať veľa, ale v porovnaní s viac ako 40 tisíc bojaschopných mužov, ktorí tento rok bojovať nechcú, je to ako „nebe a dudy“.
Dokresľuje to však aj súčasnú situáciu. „Nemyslíme si, že Fico by mal udávať hru, kedy by sa malo rokovať,“ konštatoval napríklad predseda poslaneckého klubu OĽaNO na margo neschválenia programu schôdze o stíhačkách. Ale ak by to naozaj nechceli, konali by inak, ako konajú, pretože mu zatiaľ iba prihrávajú. A zároveň potvrdzujú, že po vyslovení nedôvery vláde, je aj preto najlepšie vykonať voľby čo najskôr, aby namiesto vlády nevládol v krajine iba chaos, zmätok a rétorické cvičenia. Povedané jednou vetou – celé zle.