Vládne tímy viacerých krajín nezaháľali a využili sviatočný čas na prípravu scenárov, ako opatrne nastaviť systém k návratu do života po koronavíruse. Zdá sa, že istou výnimkou je Slovensko, keďže premiér I. Matovič navonok prezentoval čosi úplne iné.

Samozrejme, na návrat do obvyklého života ako bol pred koronavírusom treba zabudnúť – nič nebude po koronovíruse také, ako bolo pred ním. Na druhej strane, ešte nikdy tak nebolo, aby nejako nebolo a na strane tretej, nikde nie je predsa napísané, že nemôže byť aj lepšie. Isteže, v dlhodobejšom horizonte, a nie takpovediac tu a teraz.

Mimochodom a aby sa nezabudlo – v súvislosti so šírením koronavírusu malo Slovensko z pekla šťastie aj v tom, že má politika, ktorý dokázal správne vyhodnotiť situáciu a nebál sa riskovať: predsedu Bratislavského samosprávneho kraja Juraja Drobu. Na území kraja zatvoril stredné školy, zakázal návštevy v zariadeniach sociálnych služieb, zrušil kultúrne podujatia a urobil aj ďalšie potrebné opatrenia. V čase, kedy hlavný hygienik J. Mikas iba konštatoval, že nie je nutné z epidemiologického hľadiska zatvárať ďalšie školy. Ani materské, ani základné, ani vysoké. A nehovoriac o posmeškoch zvyšku krajov a krajiny, ktoré sa zo sna prebrali až neskôr.

To neznamená, že zápas s koronavírusom je ukončený, ale iba to, že Slovensko by malo byť na neho už v oblasti zdravotníctva pripravené: materiálne aj personálne. Otázka znie, dokedy vydrží finančne, keďže vírus sem – vírus tam, peniaze sú nepochybne vždy potrebné. Aj na zápas s vírusom. Štát teraz platí to, platí aj tamto a tiež hento, čo nie je kritika, ale realita a otázka, dokedy si to môže dovoliť platiť, je namieste.

Už dávnejšie bolo povedané, že ak viaceré krajiny začnú pomaly a opatrne nabiehať na normálnejší režim, uvoľňovať rôzne zákazy a objednávať tovary, Slovensko nemôže zostať iba pripravené, ale musí byť do medzinárodného obchodu aj života zapojené, keďže trh a medzinárodná izolácia sú podobne neúprosné ako vírus. Prirodzene, nie systémom zahodiť rúška, otvoriť školy, kiná, divadlá alebo nákupné centrá či povoliť návštevy v domovoch dôchodcov. Ale systematicky sa pripravovať na to, ako postupne a opatrne začať povoľovať súčasné zovretie a pritom veľmi nepovoliť zo súčasných hygienických a bezpečnostných opatrení. Vrátane toho najdôležitejšieho – testovať, testovať a testovať.

Správne načasovanie a postupnosť otvárania sa krajiny nemôžu a ani nedokážu urobiť epidemiológovia či ďalší bojovníci s vírusom, ani ekonómovia či predkladatelia rôznych grafov a tabuliek, ale iba a len vládni politici. Zatiaľ si vedú dobre, nálada verejnosti však býva vrtkavá a môže sa obrátiť proti nim: aj trpezlivosť a akceptovanie vládnych opatrení ľuďmi, má totiž svoje hranice. A bola by naozaj škoda, ak by terajšiu dôveryhodnosť ľudí k opatreniam vlády, vláda premrhala.

Napokon, veď je to tak od veky vekov – ľudia vydržia oveľa viac, ak vidia svetlo na konci tunela. Bez ohľadu na to, aký je dlhý. Potrebujú nádej a ak im ju nedajú súčasní vládni politici, začnú si hľadať iných.