Keďže premiér R. Fico sa na summite v Bruseli tak, ako to bolo aj predvídané, rozhodol neuplatniť právo veta, možno sa vrátiť k top téme súčasných dní. Tou je nástup M. Radačovského do NR SR, presnejšie, uplatnenie si mandátu poslanca. A to aj preto, lebo zatiaľ ide stále viac o príbeh plný paradoxov ako nejasných pravidiel, ale hlavne preto, lebo nejde o nič menšie ako manipulovanie s mandátom poslanca.

Paradox č. 1

Je pozoruhodné, ako niektorí politici a aktivistické médiá dokážu nájsť a vyrobiť problém aj tam, kde očividne neexistuje. V tomto prípade dokonca aj tam, kde existovať nemôže. Aktuálne vedú spor o tom, kedy má M. Radačovský nastúpiť do parlamentu – či na tzv. mimoriadnej alebo riadnej schôdzi. Prvý paradox je tak v tom, že podľa Ústavy a ďalších pravidiel M. Radačovský nastúpiť do NR SR vôbec nemôže – mandátu poslanca NR SR sa totiž vzdal, keď sa rozhodol uplatňovať si mandát poslanca europarlamentu. A ako každý dobre vie, podľa Ústavy je mandát europoslanca s mandátom poslanca NR SR „nezlučiteľný,“ čo neznamená nič iné, ako to, že naraz vlastniť obidva nie je možné a je nutné sa jedného z nich vzdať. V tom je aj rozdiel medzi neuplatňovaním a vzdaním sa mandátu. A M. Radačovský si vybral mandát europoslanca. Ak by si vybral mandát poslanca NR SR, mohol byť jej poslancom už dávno ako náhradník za F. Kuffu. Ktorý sa mandát rozhodol neuplatňovať, inak by sa nemohol stať štátnym tajomníkom na ministerstve životného
prostredia.

Ak by platil opak – teda, že si vybrať buď mandát poslanca NR SR alebo europoslanca nemusí – potom by napríklad mohol aj Ľ. Blaha a ostatní europoslanci pendlovať medzi europarlamentom a NR SR tak, ako by sa to im alebo ich strane hodilo. Ako na hojdačke. A to, ako je všeobecne známe, nemôžu – nie preto, lebo by nechceli, ale preto, lebo nesmú.

Paradox č. 2

Ďalší paradox sa týka SNS, keďže podľa výsledkov volieb by mal na miesto čerstvého ministra R. Huliaka nastúpiť práve podpredseda SNS J. Krišanda. Spočíva v tom, že ak sa predseda parlamentu rozhodne, že M. Radačovský si môže uplatniť mandát poslanca, hoci ho nemá, potom sa tak môže stať iba vtedy, ak za takéto uznesenie – a inak ako uznesením NR SR o neuplatňovaní si mandátu R. Huliaka a nastúpení náhradníka za neho to nejde – bude v parlamente hlasovať aj A. Danko a ďalší poslanci v klube SNS. Inými slovami, budú hlasovať za to, aby do parlamentu nenastúpil ich podpredseda, ktorý má na ujatie sa mandátu právny nárok, ale aby nastúpil M. Radačovský, ktorý nie je členom strany a nároku sa dávno vzdal. To sa nedá vymyslieť, to sa môže iba stať, hoci v tomto prípade treba počkať, či sa to aj stane.

Paradox č. 3

Ďalší paradox nastal v spore, kedy sa má náhradník – v tejto chvíli je jedno, či už pravý alebo falošný – za ministra R. Huliaka ujať mandátu. Presnejšie, na ktorej schôdzi: či na tej, ktorú požadujú mimovládni poslanci a ktorú je predseda parlamentu povinný zvolať na budúci týždeň alebo až na riadnej schôdzi, ktorá je naplánovaná koncom tohto mesiaca. Ak totiž predsedajúci schôdze použije tzv. Pellegriniho fintu, bude to úplne jedno. Finta je v tom, že náhradníci neskladajú sľub poslanca „na schôdzi,“ ako káže Ústava, ale ešte pred ňou. Tak, ako to sa stalo v roku 2023, kedy bol predsedom parlamentu P. Pellegrini a kedy náhradníci najskôr zložili sľub, až potom ňom bola schôdza otvorená a uznesenie o ich nástupe do funkcie poslanca parlamentom odhlasované. Po prvý raz v dejinách parlamentu tak náhradníci hlasovali za vlastný nástup do parlamentu a nikto voči tomu nenamietal. A nejde o žiadny omyl – spolu s koaličnými poslancami za to hlasovali aj predseda PS s celým poslaneckým klubom, aj predseda bývalého OĽaNO spolu s celým poslaneckým klubom, aj predseda KDH spolu s celým poslanecký klubom a tiež predseda SaS s takmer s celým poslaneckým klubom, keďže jedna jeho poslankyňa bola neprítomná. Takže takýto postup – že náhradníci môžu nastúpiť aj pred schôdzou a nie na až nej ako káže Ústava a zákon – odsúhlasilo všetkých 149 prítomných poslancov. Básnik by povedal: ako by ich jedna mater mala, v mlieku kúpavala.

Nebolo to teda o tom, že väčšina prevalcovala menšinu, ale o tom, že menšina súhlasila s postupom väčšiny, teda s porušením Ústavy a zákona o rokovacom poriadku parlamentu. Aj ten totiž zreteľne určuje, kedy sa schôdza môže začať a kedy je potrebné jej začiatok odložiť – je to vtedy, ak v sále nie je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých poslancov, pričom „prítomnosť poslancov sa zisťuje prostredníctvom technického zariadenia v rokovacej sále“.

Paradox č. 4

V poznámke pod čiarou tak možno iba zopakovať, že takúto – s prepáčením opozíciu – si želá každý premiér, pričom zaujímavé je len jedno: že R. Ficovi sa stále toto želanie aj plní. A to je ten ďalší paradox.