Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Prečítajte si komentár publicistu Juraja Hrabka.
Autor Juraj Hrabko
Keďže príležitostí oceniť politickú prácu E. Hegera je ako šafranu, nemožno ju vynechať. Obzvlášť, keď na celom politickom spektre zavládla spokojnosť s rozhodnutím jeho vlády o zákaze dovozu viacerých „vybraných poľnohospodárskych produktov a potravín z Ukrajiny alebo z pôvodom z Ukrajiny“. Pre úplnosť, vláda zároveň schválila aj zavedenie „osobitného režimu tranzitu“ zásielok týchto produktov a potravín cez územie SR.
Bodaj by aj spokojnosť nezavládla, keď viacerí mimovládni politici vyzývali vládu, aby tak urobila, pričom podaktorí jej tiež vytýkali, že tak mala urobiť už skôr. Jedným z hlavných dôvodov bolo to, že obilie z Ukrajiny, ktoré nakupovali aj obchodníci na Slovensku, nebolo také kvalitné ako byť malo. Na Slovensku sa pôvodne síce nemalo vôbec predávať, ale obchod je obchod, ceny sú ceny a každý – či už obchodník alebo spotrebiteľ – rád nakúpi
lacnejšie. A že sa to nepáči slovenským poľnohospodárstvom, zaujíma prevažne len slovenských poľnohospodárov.
Faktom je, že nejde iba o obilie, čo z vládneho materiálu aj zreteľne vyplýva. Keď sa rúbe les, lietajú triesky a tak sa medzi vybranými produktami ocitli napríklad aj cukor, chmeľové šištičky, ovocie, zelenina, konope, víno, včelí vosk či materská kašička a propolis – jedlé aj nejedlé. A to je už z pohľadu obchodných dohôd celkom iná káva ako iba zákaz dovozu obilia, ktoré nespĺňa požadovanú kvalitu.
K zákazu dovozu komodít z Ukrajiny pristúpili ešte pred Slovenskom aj Poľsko, aj Maďarsko. Hlavné rozdiely sú dva – prvým je, že kým susedné krajiny vydali zákaz dovozu s termínom do 30. júna, Slovensko žiadny dátum neurčilo. Druhým, že tak Poľsko ako aj Maďarsko majú vlády s dôverou parlamentu, vláda E. Hegera však dôveru parlamentu nemá a jediné, čo má, je legitimácia prezidentky Z. Čaputovej a obmedzené právomoci. Medzi ktoré
patrí aj to, že nemôže rozhodovať nielen o zásadných otázkach zahraničnej politiky, ale ani o zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky. A v prípade zákazu dovozu produktov a potravín z Ukrajiny o iné, ako o zásadné opatrenie na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky, nejde a ani ísť nemôže.
Inými slovami, tak ako vláda nemohla a nemala podľa Ústavy rozhodnúť o odovzdaní stíhačiek Mig-29 Ukrajine, rovnako nemohla a nemala rozhodnúť o zákaze dovozu vybraných produktov a potravín z Ukrajiny. To, že v prvom prípade proti jej rozhodnutiu mimovládne strany protestovali a v druhom prípade ju podporili, na veci, ktorou je aspoň základná úcta k rešpektovaniu pravidiel, nič nemení. Naopak – opäť sa len potvrdilo slovenské špecifikum,
že pravidlá sú na to, aby sa obchádzali, nie dodržiavali.
Je, samozrejme, správne, že vláda rozhodla o zákaze dovozu produktov a potravín, ktoré nespĺňajú normy. Otázne je len to, či tak nemala urobiť iná vláda, ako vláda s nedôverou parlamentu. Keďže však s tým bez reptania súhlasia aj mimovládne strany, jedným dychom treba uznať, že E. Hegerovi sa podarilo spojiť nespojiteľné. A to je buď obdivuhodné alebo čudné.
Bodaj by aj spokojnosť nezavládla, keď viacerí mimovládni politici vyzývali vládu, aby tak urobila, pričom podaktorí jej tiež vytýkali, že tak mala urobiť už skôr. Jedným z hlavných dôvodov bolo to, že obilie z Ukrajiny, ktoré nakupovali aj obchodníci na Slovensku, nebolo také kvalitné ako byť malo. Na Slovensku sa pôvodne síce nemalo vôbec predávať, ale obchod je obchod, ceny sú ceny a každý – či už obchodník alebo spotrebiteľ – rád nakúpi
lacnejšie. A že sa to nepáči slovenským poľnohospodárstvom, zaujíma prevažne len slovenských poľnohospodárov.
Faktom je, že nejde iba o obilie, čo z vládneho materiálu aj zreteľne vyplýva. Keď sa rúbe les, lietajú triesky a tak sa medzi vybranými produktami ocitli napríklad aj cukor, chmeľové šištičky, ovocie, zelenina, konope, víno, včelí vosk či materská kašička a propolis – jedlé aj nejedlé. A to je už z pohľadu obchodných dohôd celkom iná káva ako iba zákaz dovozu obilia, ktoré nespĺňa požadovanú kvalitu.
K zákazu dovozu komodít z Ukrajiny pristúpili ešte pred Slovenskom aj Poľsko, aj Maďarsko. Hlavné rozdiely sú dva – prvým je, že kým susedné krajiny vydali zákaz dovozu s termínom do 30. júna, Slovensko žiadny dátum neurčilo. Druhým, že tak Poľsko ako aj Maďarsko majú vlády s dôverou parlamentu, vláda E. Hegera však dôveru parlamentu nemá a jediné, čo má, je legitimácia prezidentky Z. Čaputovej a obmedzené právomoci. Medzi ktoré
patrí aj to, že nemôže rozhodovať nielen o zásadných otázkach zahraničnej politiky, ale ani o zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky. A v prípade zákazu dovozu produktov a potravín z Ukrajiny o iné, ako o zásadné opatrenie na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky, nejde a ani ísť nemôže.
Inými slovami, tak ako vláda nemohla a nemala podľa Ústavy rozhodnúť o odovzdaní stíhačiek Mig-29 Ukrajine, rovnako nemohla a nemala rozhodnúť o zákaze dovozu vybraných produktov a potravín z Ukrajiny. To, že v prvom prípade proti jej rozhodnutiu mimovládne strany protestovali a v druhom prípade ju podporili, na veci, ktorou je aspoň základná úcta k rešpektovaniu pravidiel, nič nemení. Naopak – opäť sa len potvrdilo slovenské špecifikum,
že pravidlá sú na to, aby sa obchádzali, nie dodržiavali.
Je, samozrejme, správne, že vláda rozhodla o zákaze dovozu produktov a potravín, ktoré nespĺňajú normy. Otázne je len to, či tak nemala urobiť iná vláda, ako vláda s nedôverou parlamentu. Keďže však s tým bez reptania súhlasia aj mimovládne strany, jedným dychom treba uznať, že E. Hegerovi sa podarilo spojiť nespojiteľné. A to je buď obdivuhodné alebo čudné.
