Keď sa najmenej tripätiny poslancov parlamentu dohodnú a rozhodnú, môžu zrušiť ústavný súd, funkciu prezidenta alebo hoci aj zaviesť kancelársky systém.

Návrh novely ústavy, ktorú pripravila ministerka spravodlivosti M. Kolíková čaká v parlamente už iba na schválenie. Možno sa sporiť o tom, či prinesie úžitok v tých ustanoveniach, kvôli ktorým bol pripravený a ktoré súvisia najmä s tzv. reformou súdnictva, niet však sporu o tom, že prekračuje hranice slušnosti, pričom ústavná aj politická elegancia sa mu vyhla vskutku poriadnym oblúkom.

Je prirodzené, že najväčšia časť odporu voči návrhu sa zdvihla proti ustanoveniu, ktoré odoberá ústavnému súdu možnosť – nie povinnosť – posudzovať súlad ústavných zákonov s ústavou. Návrh na zmenu prokuratúry možno ponechať nateraz bokom, keďže ide o doplňujúci návrh poslancov, a nie návrh vlády. Uvedené ustanovenie v praxi totiž znamená aj otvorenie ďalšieho frontu vládnej koalície: zápasí s vírusom, s ľuďmi, s prezidentkou a mieni aj s ústavným súdom. Pokušenie je veľké, koalícia však výrazne preceňuje vlastné možnosti aj schopnosti. Aj preto, lebo sa odovzdáva do rúk ústavného súdu.

Problematika súvisí už so vznikom uvedeného ustanovenia. Nebolo predmetom pripomienkového konania, ale ministerka spravodlivosti ho zaradila do návrhu až po ňom. Nie je to poctivé, povedal by M. Dzurinda a vôbec by sa nemýlil. A to ani v prípade, keď by mal plniť úlohu návnady, teda sústrediť pozornosť na seba a odkloniť ju od tzv. reformy súdnictva.

Je faktom, že ústavní činitelia si mysleli a myslia, že pomocou ústavného zákona môžu všetko: napríklad aj prelomiť rozhodnutie ústavného súdu. Stalo sa. Alebo predĺžiť volebné obdobie. Stalo sa. Alebo volebné obdobie skrátiť. Stalo sa. Alebo zrušiť po mnohých rokoch udelené amnestie či milosti. Stalo sa. A tak ďalej. Systémom – kto má moc, môže všetko.

Z poslancov si následne vzal príklad aj ústavný súd pod vedením I. Macejkovej a vyrobil exces všetkých excesov, keď rozhodol, že biele je čierne. Keď uplatnil nevídanú ústavnú fantáziu a kreativitu a rozhodol o tom, čo v Ústave byť môže a čo už nesmie. To, že tak urobil v súvislosti s bezpečnostnými previerkami sudcov je len poznámka pod čiarou. Nie je to v tejto chvíli podstatné, hoci práve tie boli hlavnou príčinou jeho kreativity: viacerí ústavní sudcovia totiž konali takpovediac vo vlastnej veci, pretože sa týkali aj ich.

Na základe faktov, možností, skúseností a s vylúčením odklonu pozornosti tak možno povedať, že účelom uvedeného navrhnutého ustanovenia je, aby ústavná väčšina poslancov mohla urobiť to, čo si kedykoľvek zmyslí a aby jej ústavný súd pritom nezavadzal. Je pritom naozaj jedno, či pôjde o predĺženie volebného obdobia alebo zavedenie povinnosti očkovania v súvislosti s koronavírusom, zrušenie ústavného súdu alebo funkcie prezidenta. Alebo posilnenie premiéra, vlády, ustanovenie kráľa či cára, fantázii ani kreativite sa medze nekladú.

Vec je, isteže, omnoho komplikovanejšia, keďže okrem iného je potrebné rozlišovať aj medzi textom samotnej ústavy, textom ústavného zákona, ktorým sa ústava mení a ústavným zákonom, ktorého text do ústavy priamo nezasahuje. Nateraz však možno konštatovať, že kým doteraz bola právomoc ústavného súdu posudzovať súlad ústavných zákonov s ústavou diskutabilná, súčasný návrh mu ju otvorene priznáva. Aj preto, lebo mu ju odníma a odňať možno iba to, čo existuje, a nie to, čo neexistuje. Inými slovami, návrh dáva do rúk ústavného súdu možnosť, aby po jeho schválení o jeho texte rozhodoval a rozhodol. To, čo doteraz ústavný súd s výnimkou uvedeného excesu nerobil, teraz urobiť môže, ale keď to neurobí, potom už urobiť nesmie. Samozrejme, na to, aby súlad ústavného zákona s ústavou posúdil potrebuje dostať podanie – ak ho nedostane, posudzovať nebude nič.

Niet najmenších pochybností o tom, že ústava potrebuje zmeny, pričom najlepšie by bolo schváliť úplne novú. O čom sa verejne diskutovalo už v roku 1998. Lebo súčasná ústava je akási pokazená či pokrkvaná – už v roku 1992 bola sfalšovaná, v roku 2019 sprznená a po celý čas medzi tým až dodnes bola ústavnými činiteľmi mnohokrát nerešpektovaná. Napokon, o tom – ako aj o kvalite právneho štátu, deľbe moci, systému bŕzd a protiváh a princípov demokracie v nej zavedených – nič nehovorí lepšie ako to, že v prípade schválenia súčasného návrhu pôjde už o jej dvadsiaty dodatok od roku 1992.

A návrh dvadsiatehoprvého už vláda posúva parlamentu na schválenie. To nie je veľa, to je extrémne veľa. Vypovedá to o krajine a spravovaní vecí verejných v nej totiž oveľa viac, ako čokoľvek iné. Nie je to epizóda, ale systém. Či a ktorí poslanci sa na ňom budú v tomto volebnom období menovite podieľať alebo ho odmietnu, zostáva v zmysle sľubu poslanca na ich svedomí a cti. Nie na straníckych dohodách a obchodoch typu „já na bráchu, brácha na mě“.