Písomné rozhodnutie Ústavného súdu o (ne)súlade Trestného zákona s Ústavou uzrelo svetlo sveta. Má až 117 strán, je teda pekne dlhé, hoci jedným dychom treba povedať, že nie je ani tak pekné, ako dlhé. Okrem iného to znamená, že nie je možné len tak spakruky nad ním mávnuť, ale je potrebné sa ním dôkladnejšie zaoberať a aj ho analyzovať. Nielen preto, aby bolo jasnejšie, ako sudcovia uvažujú, ale aj kvôli poznaniu ich argumentov – dá sa totiž vsadiť na to, že časom sa budú meniť a nachádzať či vymýšľať ďalšie a nové. Mimochodom, tak ako doteraz.

Po prvom čítaní znie jedna zo základných otázok tak, ako je možné, že ak súd „konštatuje nesplnenie zákonných podmienok na skrátené legislatívne konanie,“ nevyplýva z toho automatický nesúlad takto schváleného zákona s Ústavou? Vyzerá to totiž tak, že z bezprávia vzniklo právo. Alebo, že sa stal akýsi zázrak a že aj napriek zle zapnutému prvému gombíku sa podarilo košeľu či šaty zapnúť správne. Ale tak to iba môže vyzerať, v praxi to tak nie je.

Hoci môže byť. Preložiť rozhodnutie súdu do ľudskej reči aj v tejto súvislosti nie je jednoduché, ale je potrebné to skúšať. Aj preto, lebo Ústava nepatrí politikom ba ani právnikom, ale ľuďom. A kým právnici môžu o nej a jej jednotlivých článkoch viesť rôzne dišputy a politici zase politické, ľudia vnímajú hlavne to, ako Ústava a ústavné princípy ochraňujú ich práva a slobody pred svojvôľou a zlovôľou tej-ktorej vládnej garnitúry.

V skratke – nie je to o tom, či boli alebo neboli dané dôvody na zrýchlené konanie, ale o tom, či boli pri procese prerokúvania dodržané práva mimovládnych strán, teda parlamentnej menšiny. Ktoré súvisia s množstvom ďalších ústavných článkov a princípov ako sú napríklad, že Slovensko je demokratický a právny štát, že štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon alebo, či bola v procese skráteného legislatívneho konania umožnená a ochránená slobodná súťaž politických síl v parlamente. Princíp pluralizmu.

Inými slovami, Ústavný súd sa pobral cestou, na ktorej neposudzuje oprávnenosť zrýchleného konania a jeho dôvody, keďže to kontroluje parlament, ktorý návrh vlády môže, ale tiež nemusí schváliť. Sústredil na najmä na to, ci boli v procese prerokovania návrhu práva parlamentnej menšiny rešpektované a vzhľadom na čas od predloženia návrhu až po jeho schválenie, debatu v parlamente a znenie zákona o rokovacom poriadku parlamentu dospel k záveru, že rešpektované boli. Aj vďaka tzv. obštrukcii, teda neuváženému naťahovaniu debaty v parlamente mimovládnymi stranami, ktoré sa tým v tom čase hrdili.

Vzhľadom na množstvo skrátených legislatívnych konaní tou-ktorou vládnou garnitúrou, ktoré sa šíri ako mor a nadobudlo už desivé rozmery, to možno hodnotiť aj ako istý alibizmus sudcov Ústavného súdu. Napokon, v tomto volebnom období doteraz viac ako polovicu návrhov zákonov alebo noviel zákonov schválil parlament v zrýchlenom konaní. Tým premieňa mimoriadnu okolnosť – skrátené legislatívne konanie – na okolnosť štandardnú. Mimoriadny štandard. Napokon po druhé – nemenia sa dôvody pre ani proti používaniu inštitútu zrýchleného konania, menia sa iba tí, ktorí ich prednášajú a to podľa toho, či v danom čase a priestore sú v pozícii vládnych alebo mimovládnych strán.

V demokratickom a právnom štáte sa majú návrhy zákonov alebo noviel zákonov schvaľovať primárne štandardným, a nie zrýchleným spôsobom, ktorý je určený na použitie za mimoriadnych okolností. Teda tak, aby sa k nim mohli vyjadriť nielen politici, ale aj rôzne inštitúcie a odborná či laická verejnosť. Verejná kontrola je pritom obzvlášť dôležitá a naliehavejšia v prípadoch, keď má mať schválený zákon alebo novela zákona podstatný celospoločenský dosah. Čo v danom prípade nepochybne má.

Zhodnúť sa možno na tom, že každé rozhodnutie Ústavného súdu možno rešpektovať alebo aj kritizovať, keďže dôležitejšie je iné – podľa neho postupovať. Po prvom čítaní sa zdá, že Ústavný súd v podstate odkázal vládnej garnitúre, že hoci nesplnila zákonné podmienky na skrátené legislatívne konanie, kým väčšina v parlamente umožní menšine sa k návrhom vyjadrovať – a je jedno, či to je ráno, na obed, večer alebo v noci – je to v súlade s Ústavou. A musela by to byť naozaj mimoriadna okolnosť, aby sa to po druhom čítaní zdalo inak.