Uplynulo už viac ako päť mesiacov od doručenia návrhu na vymenovanie riaditeľa SIS do prezidentského paláca. Z. Čaputová sa žiadosťou vlády nezaoberala až do konca svojho funkčného obdobia, ktoré uplynulo pred mesiacom. Treba zopakovať, že svojvoľne. Žiadosti o vymenovanie mohla totiž vyhovieť alebo ju odmietnuť, ale rozhodne mala o nej v primeranom čase od jej doručenia rozhodnúť.

Primeraný čas – ako naložiť so žiadosťou na vymenovanie riaditeľa tajnej služby – už uplynul aj prezidentovi P. Pellegrinimu. Napokon, nespadol z mesiaca, ale o probléme aj doručení žiadosti vie taktiež už od februára 2024, kedy vláda žiadosť o vymenovanie do paláca poslala. A to, že prevezme palác aj s takouto žiadosťou, vie od apríla tohto roka.

Prezident P. Pellegrini si už pritom našiel čas nielen na rôzne personálne rošády – napr. výmena členov Súdnej rady – ale tiež už vymenoval aj zopár veľvyslancov. Isto, to všetko aj všetko ostatné ako napr. podpisovanie zákonov či zahraničné cesty sú dôležité veci – hoci aj veľvyslanectvo môže fungovať bez veľvyslanca – ale takým je aj to, aby tajná služba mala riaditeľa podľa zákona, a nie iba osobu poverenú jeho právomocami a to na základe štatútu.

Zdá sa, že prezident P. Pellegrini „akoby“ uprednostňoval vlastné záujmy nad záujmami štátu. Z povahy veci a pre štát ako celok je totiž vskutku dôležitejšie, aby SIS mala riadne vedenie, než odvolanie a vymenovanie členov Súdnej rady alebo aj vymenovanie nových veľvyslancov. Obzvlášť v dnešnej dobe, keď susednú krajinu napadlo Rusko, ktoré na Ukrajine uskutočňuje „špeciálnu vojenskú operáciu“. Ako vyzerá a aká je dôležitosť riadneho fungovania tajnej služby, vie naozaj každý.

Zdanie však môže aj klamať, a preto tvrdiť, že prezident P. Pellegrini návrh vlády na vymenovanie riaditeľa SIS naschvál ignoruje, sa naozaj nedá. Veď ak jeho predchodkyňa vo funkcii Z. Čaputová nerozhodla o návrhu vlády za štyri mesiace, prečo by mal P. Pellegrini rozhodnúť už za mesiac? Nuž preto, lebo ide o záujem krajiny. Opäť pritom platí, že prezident návrhu môže vyhovieť alebo ho odmietnuť, ale jeho povinnosťou je sa ním zaoberať a rozhodnúť tak alebo onak. Napokon, prezidentovať chcel tiež inak ako Z. Čaputová.

Nedá sa tiež tvrdiť – hoci aj v politike všetko so všetkým súvisí – že ide o taktický manéver prezidenta P. Pellegriniho, ktorý má zároveň aj isté kompetencie v strane Hlas-SD. Môže to však tak vyzerať. Ako je totiž všeobecne známe, kreslo predsedu parlamentu je tiež stále neobsadené, hoci sa vládna koalícia o tom, ktorej strane patrí, dohodla už dávno. Či to už súvisí alebo nie, je len na škodu veci, že prezident P. Pellegrini nemá ešte stále ani poradcu pre kultúru a médiá. Azda by mu povedal, čo je politická kultúra, aký je jej význam a že pri hlave štátu sa má nielen javiť, že existuje, ale aj realizovať.