Bezmála dva roky čakalo Slovensko na verdikt, či súd na návrh generálneho prokurátora rozpustil politickú stranu Kotleba-ĽSNS alebo nie. Nerozpustil.

Argumenty generálneho prokurátora súd zamietol a zároveň zmietol zo stola. Ako sa s nimi detailne a právne vysporiadal však ešte celkom presne nevedno, navyše, po rozhodnutí súdu to už nie je ani veľmi zaujímavé. Politický výsledok tohto sporu je totiž omnoho závažnejší, ako paragrafy.

Či sa to už niekomu páči alebo nie, rozhodnutie súdu znamená veľký úspech a ďalšiu vzpruhu pre dotknutú stranu. Dnes má totiž ako jediná zo všetkých jestvujúcich politických subjektov – strán a hnutí – súdom opečiatkované, že jej činnosť je v súlade s Ústavou aj medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovensko viazané. Môže sa tak plným právom a na rozdiel od ostaných strán nazývať aj demokratická aj štandardná.

Čo je ešte dôležitejšie, súd svojim rozhodnutím mimoriadne zvýšil jej koaličný potenciál, ktorý bol dodnes, slušne povedané, oficiálne nulový. A to platí hneď, tu a teraz, nie až od budúceho volebného obdobia.

Na druhej strane, dotknutá strana príde o agendu, ktorá jej istým spôsobom pomáhala lákať voličov, ktorí jej očividne od jej vzniku – po premenovaní Strany priateľov vína, cez Ľudovú stranu sociálnej solidarity až po jej súčasný názov – pribúdali, nie ubúdali.

Vzhľadom na to, o akých ľudí v strane ide, aj s neveľkou dávkou predstavivosti, čo by robili po získaní moci, možno konštatovať, že ide o značne nebezpečnú situáciu pre krajinu. Stačí si pripomenúť spôsoby a účinkovanie jej predsedu v župane banskobystrického kraja.

Opätovne sa preukázalo, že zlyhali najmä tzv. štandardné strany, ktoré takýto nárast svojím robením politiky pripustili a ktoré sa správali natoľko štandardne, až sú dnes v porovnaní s dotknutou stranou očividne neštandardné. Hoci tento problém a nárast extrémistických síl prekračuje hranice Slovenska, neznamená to, že za to, čo sa v krajine deje, nie je nikto zodpovedný.

Politické kocky sú nateraz definitívne hodené. Rozhodnutie súdu by malo byť nielen varovaním, ale hlavne výzvou pre spoločnosť: kde je, kam kráča a kam chce bez blúdenia a blúznenia prísť. Tridsať rokov po odstránení jedného totalitného režimu, je nutné to nanovo definovať a presadzovať. Inak nastúpi ďalší.