To, že Slovensko bude mať štvrtú vládu v jednom volebnom období už možno považovať za fakt. Isto, vláda E. Hegera, ktorej vyslovil v decembri minulého roka parlament nedôveru, dnes ešte stále vládne a ešte stále nemusí byť vymenená, ale na to by po oficiálnom predstavení úradníckej vlády už nevsadil nikto.

Akokoľvek sa prezidentka Z. Čaputová úradníckej vláde vzpierala, okolnosti a udalosti ju dobehli a tak chtiac či nechtiac musela začať konať. Jej ministri totiž odpadávali jeden za druhým – I. Matovič, V. Lengvarský, S. Vlčan aj R. Káčer už ministrami byť nemohli alebo nechceli.

Štvrtina vlády Z. Čaputovej pod vedením premiéra E. Hegera závažným a zásadným spôsobom zlyhala, a tak vymenovanie jej ďalšej vlády sa stalo nevyhnutnosťou.

Samozrejme, vláda aj naďalej zostane politickým telesom, ale s tým rozdielom, že v nej politiku nebudú robiť politici, ale úradníci, hoci niektorí s politickými skúsenosťami. Dôležité je, že vláda bude od momentu vymenovania bez akýchkoľvek obmedzení, teda plne funkčná – napríklad môže a bude meniť a ďalších funkcionárov a pomocníkov, ktorých odvolávať a vymenovať má v kompetencii. Nebude už pod kontrolou prezidentky, tá stratí nad ňou moc okamihom jej vymenovania.

Veci sa jednoducho z hľadiska výkonnej moci vrátia do normálnych koľají a prestanú sa miešať – tie, ktoré patria vláde, budú patriť vláde a tie, ktoré patria hlave štátu, budú patriť hlave štátu. A tak to bude až dovtedy, kým vláde buď parlament odmietne na základe Programového vyhlásenia vysloviť dôveru alebo potom, ako jej na tom istom základe vysloví dôveru, ju vezme späť – či už celej vláde alebo iba jej niektorým členom.


Želanie prezidentky
Hoci si prezidentka „želá“, aby parlament vyslovil jej vláde dôveru, neexistuje žiadny relevantný a tobôž vecný či politický dôvod na to, aby tak politické strany urobili. Okrem dvoch – bez ohľadu na poradie, prvý je zveličený, ale nedá sa celkom vylúčiť, keďže je zároveň v praxi realizovateľný. Ak by totiž parlament chcel následne vysloviť nedôveru či už celej vláde alebo niektorému z jej členov – prípadne aj viacerým naraz, musí mu najskôr vysloviť dôveru.

Ústavní právnici či experti sa môžu prieť koľko chcú, ale parlament nemôže a nedokáže vláde vziať dôveru bez toho, aby jej ju najskôr nedal (rozumná vláda by však takému vývoju ľahko dokázala predísť podaním demisie, a tak by vládla bez akýchkoľvek obmedzení a kontroly prezidentky až do odvolania). Druhý dôvod je politický a je ním snaha vyhovieť želaniu prezidentke Z. Čaputovej, čo môže byť aj politickou investíciou do budúcnosti tých, ktorí za vyslovenie dôvery jej vláde budú hlasovať.

Základné fakty sú dva – prvým je, že Ústava prikazuje vláde predstúpiť pred parlament a na základe Programového vyhláseniu ho požiadať o vyslovenie dôvery. Druhým, že rokovanie parlamentu o Programovom vyhlásení môže trvať tak dlho, že vláda skôr skončí skôr, ako bude o ňom v parlamente rozhodnuté. Žiadny termín, dokedy musí parlament o Programovom vyhlásení rozhodnúť, totiž neexistuje a ústavná možnosť, že prezident „môže rozpustiť NR SR, ak NR SR v lehote šiestich mesiacov od vymenovania vlády SR neschválila jej programové vyhlásenie,“ nehrozí ani náhodou.

Priorita priorít
Inými slovami, je výlučne na parlamente, či a kedy vláde Ľ. Ódora dôveru dá, nedá alebo o nej nerozhodne. Dôležité je, že vláde zo strany parlamentu nehrozí nič ani v jednom prípade. Je nepochybné, že vláda Ľ. Ódora má dôveru prezidentky a tak dôveru parlamentu nepotrebuje.

Napokon, toľko dôvery – a bez akejkoľvek, teda aj sprostredkovanej dôvery voličov – by zrejme neuniesol ani slon. Uvedené neznamená, že sa vláda nemá snažiť dôveru získať, ale iba to, že ak jej ju parlament nevysloví, nebude to žiadna katastrofa. Ani politická a ani vecná, keďže môže a dokáže vládnuť aj bez nej. Naopak, bolo by len ďalším slovenským špecifikom, ak by potom, ako parlament odmietol dať dôveru vláde E. Hegerovi, dal ju práve vláde Ľ. Ódora.

Jeho vláda bude mať práce beztak viac ako dosť, veď okrem bežnej prevádzky či údržby štátu má aj priority, akými sú napríklad príprava rozpočtu na budúci rok či plnenie Plánu obnovy alebo aspoň vybavenie odkladu jeho plnenia bez straty peňazí. Pričom prioritou všetkých priorít je príprava parlamentných volieb – tak, aby boli nepochybne aj nespochybniteľne demokratické, slobodné, transparentné, spravodlivé aj férové.