Ľ. Ódor je v poradí štvrtým premiérom v jednom volebnom období, čo sa do dejín samostatného a suverénneho Slovenska nepochybne zapíše ako historická udalosť. Zrejme aj ako hysterická, keďže to vzájomne súvisí.

Po voľbách v roku 2020 nastúpil funkcie premiéra najskôr I. Matovič, po jeho odvolaní nasledoval E. Heger s dôverou parlamentu, potom bol premiérom E. Heger s nedôverou parlamentu, ale s dôverou prezidentky Z. Čaputovej a keď vyšumela aj tá, ujal sa funkcie premiéra Ľ. Ódor, taktiež na základe dôvery hlavy štátu. Ústava káže, aby do 30 dní od vymenovania vláda predložila parlamentu svoj program a požiadala ho o vyslovenie dôvery.

Keďže čas sa kráti, premiér Ľ. Ódor už ukončil rokovania s politickými stranami o možnostiach podpory programového vyhlásenia jeho vlády. Osobne tak zistil, že na vyslovenie dôvery to veľmi nevyzerá. Bolo dobré a správne, že s politickými stranami rokoval, podobne ako bude dobré a správne, keď podporu v parlamente nezíska a to aj napriek tomu, že ešte kreslí okolo šéfa SIS nejaké červené čiary.

Existujú tri hlavné možnosti – parlament dôveru vláde Ľ. Ódora hlasovaním buď dá alebo nedá alebo o nej nebude vôbec hlasovať. Ústava s tým počíta keď hovorí, že hlava štátu môže parlament rozpustiť, ak do pol roka od vymenovania vlády neschválil jej programové vyhlásenie. Je jasné, že hlava štátu rozpustiť súčasný parlament nedokáže, ide len o upresnenie, že parlament má právo hlasovanie o vyslovení dôvery vláde odkladať, čo v súčasnosti znamená, že nemusí o ňom rozhodnúť ani do septembrových volieb.

Z hľadiska politického aj vecného by bolo úplne prirodzené, ak by vláda Ľ. Ódora dôveru parlamentu nezískala. Parlamentné strany by už z princípu nemali úradnícku vládu podporiť, pretože je nesystémová a ide takpovediac o vládu náhradnú či dosadenú z úradnej moci. Legálnu, ale nie aj legitímnu, ktorej pôsobenie je dané len na istý čas – kým na základe volebných výsledkov nevznikne riadna vláda. R. Sulík sa síce blysol tvrdením, že považuje „za extrémne hlúpe nedať hlasy na vyslovenie dôvery vláde, pretože keď nevznikne, neviete ani nikoho odvolať,“ z čoho však vyplýva, že dôveru vláde chce dať SaS iba preto, aby mohla jej členov odvolávať. A až také pohŕdanie si vláda Ľ. Ódora naozaj nezaslúži – napokon, ak by vládne strany, vrátane SaS nezlyhali, jeho vláda by ani nemohla vzniknúť.

Možno zopakovať, že politický systém je v na Slovensku nastavený a závislý od (ne)kvality politických strán, od ktorých priamo závisí (ne)kvalita života ľudí v krajine. Aj preto by prípadné vyslovenie nedôvery vôbec neznamenalo, že vláda Ľ. Ódora je zlá či neschopná, teda taká, aká bola vláda E. Hegera, ktorej parlament vyslovil nedôveru preto, lebo zlyhala. Vláde Ľ. Ódora by však parlament nevyslovil dôveru kvôli jej zlyhaniu, ale preto, lebo by nesúhlasil s jej programom. Je v tom jednoducho rozdiel. Poznámka pod čiarou pritom znie, že politickým efektom vyslovenia nedôvery vláde Ľ. Ódora bude aj vyslovenie nedôvery prezidentke Z. Čaputovej, ktorá ju zostavila, čo súvisí aj s nadchádzajúcimi voľbami hlavy štátu, ktoré sú už za rohom.

A vecným efektom zase to, že vláda bude pod jej kontrolou, teda prezidentka bude zodpovedná za jej činnosť rovnako, ako bola zodpovedná za činnosť vlády E. Hegera, kým aj sama nezistila, že takto sa vládnuť nedá a nemá. Naopak, ak parlament vláde dôveru vysloví, hlave štátu práca nepribudne, keďže vláda sa bude za svoju činnosť už zodpovedať parlamentu a nie jej. A bude tak mať čas venovať sa vlastným aktivitám.

Povedané jednou vetou: v politike obzvlášť platí, že všetko so všetkým, vždy a za každých okolností súvisí.