Situácia okolo vývozu slovenských Mig-29 a ďalšieho vojenského materiálu na východ – hneď ako ich zobchodujeme so západom – vyzerá na prvý pohľad ako isté filištínstvo. Vysvetliť totiž, čo v praxi znamená, že vláda nemôže rozhodovať o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky vie každý, ale nie každý vysvetleniu rozumie. Presnejšie, každý rozumie iba tomu vysvetleniu, ktoré si vysvetlí sám. To je síce príjemné, ale nie aj pre krajinu užitočné, keďže tak utešene pribúda iba ďalší chaos a zmätok. Zhoda je zrejme iba v tom, čo je otázkou vnútornej a zahraničnej politiky, ale nie už aj v tom, ktorá otázka je v nich zásadná a ktorá už nie. Platí, že pre niekoho toto, pre iného tamto a pre ďalšieho hento. A tak sú rozdelené názory aj právnikov, napokon, z toho aj žijú.

Neexistuje veľa spôsobov ako z takejto situácie vykľučkovať, navyše v súlade s pravidlami. Ale zopár ich existuje. K dispozícii ich mala vláda, parlament aj hlava štátu. Nie je potrebné ich rozoberať, keďže vláda sa už rozhodla a chce uzatvoriť s Ukrajinou „Dohodu o darovaní vojenského materiálu“.

Premiér E. Heger argumentuje, že vláda rozhodla podľa ústavného článku, ktorý – napriek tomu, že má nedôveru parlamentu – jej dáva právo uzatvárať také medzinárodné zmluvy, keďže ich dojednávanie preniesol na vládu prezident SR (R. Schuster, 2001). Otázne je, či vzhľadom na predmet zmluvy ide naozaj o medzinárodnú zmluvu alebo iba na odvolanie sa vlády na medzinárodnú zmluvu, v čom je, samozrejme, rozdiel. Medzinárodná zmluva podľa záväzných Pravidiel pre uzatváranie medzinárodných zmlúv a zmluvnú prax, je definovaná takto: „Medzinárodná zmluva je písomný zmluvný dokument bez ohľadu na jej názov, na ktorej základe vznikajú, menia sa alebo zanikajú práva alebo povinnosti SR vo vzťahu k iným subjektom medzinárodného práva podľa medzinárodného práva verejného“.

Pravidlá však zároveň uvádzajú aj iné: „Dokument politického charakteru, z ktorého zmluvným stranám nevyplývajú práva a povinnosti podľa medzinárodného práva nie je medzinárodnou zmluvou“. Inými slovami, takýto Dokument nemôže a ani nesmie hlava štátu na vládu preniesť a vláda ani s plnými kompetenciami už vôbec nemá právo ho pasovať a prezentovať ako medzinárodnú zmluvu. Tak sú nastavené pravidlá.

Za zmienku tiež v tejto súvislosti stojí, že vláda pri tom opäť porušila legislatívne pravidlá – čo sama aj uvádza – a z bezprávia tak opäť vzniká právo. O „ústavne čistú formu, teda súlad s ústavou,“ ako dôvodia ministri financií, zdravotníctva a premiér E. Heger, aj preto nemôže byť vôbec reč.

Aby neprišlo k omylu – akákoľvek pomoc Ukrajine je správny krok, otázne zostáva iba jeho prevedenie. Aj preto, lebo Rusko nevedie voči Ukrajine vojnu, ale „špeciálnu vojenskú operáciu“. A po roku, teda odkedy ju vedie, je očividné, že spojenú s genocídou. Dôležité je však okrem uvedeného tiež to, že Rusko oficiálne označilo Slovensko za nepriateľskú krajinu a pomoc Ukrajine je odvtedy už takpovediac v jeho životnom záujme. Bratanie už nie je. Slovensku ide o prežitie, a nie prežívanie.