Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Pondelok 25. november 2024Meniny má Katarína
< sekcia Publicistika

KOMENTÁR J. HRABKA: Volebná pliaga

Komentár Foto: Teraz.sk

J. Hrabko komentuje voľby sudcov.

Nielen Ústavný súd, ale aj Najvyšší súd nebude o pár týždňov fungovať tak, ako podľa Ústavy fungovať má.
Kým Ústavný súd má predsedu, ale nemá sudcov, Najvyšší súd má sudcov, ale nebude mať predsedu. Súdna rada, ktorá ho mala zvoliť a posunúť hlave štátu na vymenovanie do funkcie, tak odmietla urobiť. Hoci mala na výber štyroch kandidátov – Š. Harabin sa napokon kandidatúry nevzdal, iba o tom hovoril – Súdna rada uprednostnila iný záujem, ako riadne fungovanie Najvyššieho súdu a žiadneho z nich nezvolila.

Dostala sa tak na rovnakú „kvalitatívnu“ úroveň, ako parlament, ktorý mal 18 kandidátov na post ústavného sudcu zvoliť už začiatkom tohto roka. Doteraz ich nezvolil, čo okrem iného znamená aj to, že parlament bráni hlave štátu vo výkone jej povinností. Vrátane zabezpečenia riadneho chodu Ústavného súdu. Nehovoriac o lámaní právneho štátu a sťaženého prístupu k spravodlivosti pre ľudí.

Príklady priťahujú – keďže plniť si ústavné povinnosti nemusí parlament, nemusí tak robiť ani Súdna rada. Možno pritom konštatovať, že parlament tak robí už dlhodobo. Rekordom je zrejme voľba šéfa NKÚ, keď zvolenie jeho predsedu trvalo parlamentu viac ako tri roky – toľko nadsluhoval predchádzajúci šéf úradu J. Jasovský.

Keďže podľa zákona „deň a čas konania volieb vyhlasuje predseda súdnej rady najneskôr 45 dní pred ich konaním,“ je očividné, že kreslo predsedu Najvyššieho súdu zostane istý čas prázdne. Súčasná predsedníčka totiž končí vo funkcii začiatkom októbra a voľby môžu byť najskôr koncom októbra.

Ako dlho bude Najvyšší súd bez hlavy, však zatiaľ nevie nikto. Ak by totiž platilo, že Súdna rada naozaj nemusí zvoliť kandidáta na predsedu raz, potom ho nemusí zvoliť ani inokedy. Kruciálnym problémom pritom je, že tak osoby v Súdnej rade ako aj poslanci parlamentu vnímajú možnosť voliť funkcionárov ako svoje právo, a nie ako povinnosť. Odsúvajú Ústavu nabok, hoci sú vo funkciách iba vďaka nej.

V takýchto chvíľach, keď volitelia nemôžu, nechcú alebo nedokážu zvoliť tých, ktorých zvoliť majú, by bol riešením starý dobrý žreb. Inými slovami, ak sa nepodarí nikoho zvoliť, mali by sa kandidáti žrebovať. V prípade šéfa Najvyššieho súdu a Súdnej rady, by to znamenalo žrebovať z dvoch osôb, ktoré postúpili do druhého kola. (Ak by neboli schopní volitelia posunúť nikoho do druhého kola, žrebovalo by sa najskôr o postupe a voľba by mohla zostať dvojkolová.) V prípade kandidátov na post ústavných sudcov a parlamentu by to znamenalo, že ak by napríklad na tejto schôdzi parlament nezvolil potrebných štyroch kandidátov, ale iba jedného, ďalších troch by zo zostávajúcich uchádzačov určil žreb. Samozrejme, nejde to urobiť tu a teraz, na to je potrebná zmena pravidiel.

Použitie žrebu – po zlyhaní tých, ktorí ich mali zvoliť a zabezpečiť tak fungovanie úradov a inštitúcií podľa Ústavy – má iba jednu chybu: je nepriechodné. Lebo politická vôľa.