Je takmer neuveriteľné, ako sa zmenila situácia v Európskej únii, ale aj vo zvyšku sveta počas jedného týždňa, keď Únia prešla od vajatania k ráznym krokom. Zostáva síce stále otázne, či jej krajiny nemohli pomôcť Ukrajine ešte viac, jedným dychom treba povedať, že má - treba veriť - zrejme pripravené aj ďalšie kroky. V prípade, ak nezačnú čo najskôr namiesto generálov rokovať a rozhodovať už vážne či seriózne diplomati.

Európa aj zvyšok sveta sa jednoducho mení - nie preto, lebo by sa chcela zmeniť, ale preto, lebo - či sa to niekomu páči alebo nie - všetci sme Ukrajinci. Sme v tom spolu. Ukrajina bojuje nielen za seba, ale za celú Európu, na Ukrajine sa určuje budúci smer a život celého kontinentu na dlhé desaťročia. Vrátane Ruska.
Nejde o sankcie voči Rusku - to nie sú žiadne sankcie, ale odpoveď civilizovaného sveta, ešte pred týždňom v nepredstaviteľných rozmeroch. Nemecko, Švédsko, Fínsko a ďalšie krajiny od základov menia svoje usporiadanie a opäť, nie preto, lebo by chceli, ale kvôli udalostiam na Ukrajine. Inými slovami - situácia dnes a pred týždňom je Európskej únii diametrálne odlišná - až tak, že nateraz možno konštatovať, že všetko je nielen inak, ale aj lepšie. Prirodzene, jedna z hlavných otázok znie - dokedy.

Odpoveď Únie a sveta za ruskú inváziu a obnovenie imperialistických chúťok Rusko zabolela, bolí a bude bolieť. Rovnako by mala zabolieť aj Bielorusko, ktoré výraznou mierou Rusku inváziu umožnilo a umožňuje. Situácia je jednoducho úplne iná, ako si v Kremli naplánovali, keď si zrejme mysleli, že budú Ukrajine podmienky diktovať, nie o podmienkach rokovať. To, že ich teraz stupňujú, len ukazuje, ako ďaleko sú od reality. Faktom je ale tiež to, že kým pred týždňom išlo o hru nervov, dnes sa už hrá o čas. A najmä ľudské životy.

Na rozdiel od Ukrajiny Slovensko zatiaľ situáciu veľmi nezvláda a - ako oznamovali a oznamujú ministri aj premiér E. Heger - stále je iba pripravené situáciu zvládnuť. Niet hlavného koordinátora - splnomocnenca - ktorý by mal všetko pod palcom a usmerňoval pomoc tak, aby sa vskutku dostala tam a komu patrí. Namiesto toho sa ústavní činitelia chodia pozerať na hranicu a obzerať si odídencov - ako vojnových utečencov oficiálne nazvali. Ak by situácia nebola naozaj vážna, dalo by sa to povedať aj tak, že ktorý z nich na hraniciach nebol, nech sa hlási u súdruha Žinčicu. Isteže, ich vyhlásení je veľa, ba aj parlament po vzore Českej republiky zasadal, v terajšej situácii je však obzvlášť dôležité pozerať sa na skutky, a nie počúvať reči. Nie je hanbou povedať, že Slovensko viac nedokáže urobiť, hanbou je sa o to ani nepokúsiť - ak sa to nezlepší, je len otázkou času, kedy sa to prevalí v plnej nahote.

Pomoc obyčajných ľudí - nie tých straníckych - je pritom obrovská, ústavných činiteľov malá či symbolická. Vedia rozdávať z cudzieho (štátneho), ale vlastné šetria - neexistuje žiadna zbierka v parlamente ani vo vláde, aby ľudia takpovediac rukolapne videli, koľko peňazí z ich vysokých platov sú ochotní obetovať na margo budúcnosti - nie vlastnej, ale prinajmenej slovenskej a teda aj európskej. Skúsenosť so zriadením transparentného účtu na Úrade vlády pritom vládna koalícia už má. Jedným dychom treba ale povedať, že Slovensko v tomto nie je výnimkou - mohlo však byť príkladom, prinajmenej pre europarlament, v ktorom má dostatočné zastúpenie aj na takúto akciu. Povedané jednou vetou - z uznesenia parlamentu môže mať Ukrajina dobrý pocit, z peňazí by mala osoh. To neznamená, že symboly nie sú dôležité, ale iba to, že existujú veci, ktoré sú v týchto chvíľach dôležitejšie viac.

Ruský prezident Putin je silový hráč, rozumie iba sile a na to, aby bol niekto silný, potrebuje tri známe veci - peniaze, peniaze a peniaze. A o tom, že Ukrajinci za správnu, slovenskú aj európsku vec bojujú, niet azda žiadnych pochybností.