Úradnícka vláda Ľ. Ódora schválila svoje programové vyhlásenie (PVV) a hotuje sa s ním do parlamentu, aby ho požiadala o dôveru. Ak by ju dostala, bolo by to politické prekvapenie roka, hoci jedným dychom treba zopakovať, že nevyslovenie dôvery vláde automaticky neznamená, že je neschopná či zlá – je však iba vláda náhradná a politicky bezfarebná. To potvrdzuje aj v Programovom vyhlásení.

Možno tiež len zopakovať, že Programové vyhlásenie vlády je ústavný a politický dokument, na ktorý ani samotná ústava nekladie vysoké či priveľké nároky. Napokon, na jeho schválenie stačí súhlas iba nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov, a nie všetkých. Teda najmenej 39 zo 76. prítomných poslancov.

Z politického hľadiska tak hlavný význam PVV tkvie v tom, že okrem splnenia si ústavných povinností je možné až po vyslovení dôvery vláde odvolávať jej členov. Čo je, mimochodom, taktika SaS, ktorá chce vláde vysloviť dôveru iba preto, aby mohla jej členov odvolávať. Prípadne po štvrtý raz povaliť celú vládu. Na druhej strane, viacerým stranám postačuje argument, že prezidentka Z. Čaputová si „želá“ vyslovenie dôvery jej vláde, aby to urobiť odmietli. Situáciu možno zhrnúť tak, že z politického hľadiska chce zhruba tretina poslancov hlasovať za vyslovenie dôvery vláde, tretina proti a tretina poslancov čaká na ponuku.

Z obsahového hľadiska je PVV iba papierom. To platí už oddávna – krajšie PVV ako z roku 1994, teda prvé po osamostatnení Slovenska, ktoré predstavil premiér V. Mečiar, autor ešte nečítal a to ich prečítal doteraz všetky.

Krátka ukážka: „Základným a trvalým cieľom vlády je demokratický právny štát, založený na politickej a ekonomickej pluralite, na základných sociálnych istotách, na humanizme a porozumení, národnostnej, etnickej a náboženskej tolerancii“. Alebo: „Vláda bude akceptovať názory opozície prospešné pre spoločnosť, vytvorí priestor aj pre menšinové názory záujmových skupín, ktorý im umožní uchádzať sa o ich podporu alebo ich akceptovanie“.

Alebo: „Chceme nadviazať na doterajšiu politiku zbližovania Slovenskej republiky s európskymi a transatlantickými politickými, bezpečnostnými a ekonomickými štruktúrami, zintenzívniť ju a zdôrazniť naše predsavzatie stať sa plnoprávnou súčasťou týchto zoskupení“. Ako sa uvedené PVV plnilo, vie každý. Pomôcka pre prvovoličov – rovnako, ako všetky ostatné. Pomôcka pre druhovoličov – vrátane plnenia programov vlád I. Matoviča a E. Hegera.

Výnimkou mohlo byť PVV súčasnej vlády, keďže sa nepotrebuje pri jeho zostavovaní a plnení handrkovať a konfrontovať so straníckymi záujmami. Ale nebude, resp. opak by bol zázrakom. Z politického hľadiska najmä preto, lebo keď padne vláda – nebude jej vyslovená dôvera parlamentom – padá aj jej PVV.

Takže z celkových 28 strán vyhlásenia postačí spomenúť, že v nich okrem iného naukladala písmenka aj tak, aby si naordinovala spolu až 10 priorít, ktorých by sa mala držať či už s dôverou alebo bez nej. A keďže dva razy ide v podstate o to isté – „boj s hybridnými hrozbami“ a „boj proti hybridným hrozbám a dezinformáciám“ – úplne postačí, ak sa bude venovať iba tomu, beztak je to kopa práce. Pritom musí udržiavať štát v prevádzke, hasiť problémy, tancovať okolo peňazí z európskej kasy, pripraviť parlamentné voľby a pripravovať voľby prezidentské.

A aby vôbec nezaháľala, bude nútená spolu s prezidentkou Z. Čaputovou odrážať ataky kandidujúcich politických strán – ľahší a lepší terč ako úradnícka vláda totiž v straníckej kampani azda ani neexistuje.