J. Hrabko komentuje prijímanie ďalších noriem v skrátenom legislatívnom konaní.
Autor Juraj Hrabko
Je zrejmé, že neštandardné situácie si vyžadujú neštandardné riešenia. Keďže porušovanie ustanovenia zákona, ktoré pojednáva o skrátenom legislatívnom konaní sa stalo už na Slovensku štandardom, je vhodné sa s ním rozlúčiť. Dočasne alebo na stálo.
Posledným príkladom je zrýchlené konanie v súvislosti s návrhom zákona „o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby Covid-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony“. Do parlamentu ho predložila ministerka spravodlivosti M. Kolíková a jeho i jej problém spočíva v tom, že rieši aj veci, ktoré riešiť nemusí a podľa súčasného zákona riešiť ani nemôže.
Do očí v návrhu bijú najmä tri veci: jednou je novela zákona o Súdnej rade, druhou novela zákona o súdoch a treťou novela zákona o elektronických komunikáciách. Teda až tri z piatich článkov, ktoré návrh z dielne ministerstva spravodlivosti obsahuje.
Zjednodušene povedané – návrh týkajúci sa sledovania – je nezmyselný už len preto, lebo ľudia, ktorých by sa mal týkať a kvôli ktorým sa vraj zavádza, ho dokážu ľahko obísť. Samozrejme, každý v ňom číta to, čo čítať chce, platí však nasledovné: bez súkromia niet slobody a bez slobody niet demokracie. Teda to, že zasahovať do základných práv treba veľmi citlivo, že takýto zásah musí prejsť minimálne testom proporcionality. Hneď pri prvom kroku, v ktorom sa v teste zisťuje, či konkrétne opatrenie je vôbec schopné dosiahnuť účel, kvôli ktorému bolo prijaté, je však odpoveď negatívna - je to za čiarou.
Čo sa týka ďalších článkov, je úplne nemiestne, keď potom, ako ministerka presvedčila niektorých členov Súdnej rady, aby odstúpili z funkcií, vzápätí priniesla do parlamentu návrh, ktorý umožňuje ďalšiu a novú právomoc v súvislosti s odvolaním predsedu súdnej rady, pričom jedným dychom zavádza aj retroaktívne ustanovenie. V skrátenom legislatívnom konaní.
Jasné, vláda v súvislosti s koronavírusom robí to, čo môže, problém je, keď robí aj to, čo robiť nemôže. To je aj príklad návrhu ministerky spravodlivosti M. Kolíkovej či už na zrýchlené konanie k návrhu zákona alebo minimálne troch článkov samotného návrhu zákona. Jednoducho povedané, existujú veci, ktoré sa nedajú vylepšiť a najlepším riešením je ich neschváliť.
Zrejmé je tiež, že legislatívna smršť bude pokračovať dovtedy, kým koronavírus nebude porazený. Otázka znie, či by nebolo lepšie aspoň počas tohto zápasu zrýchlené konanie zrušiť. Dočasne alebo aj na stálo, napokon, ustanovenie o skrátenom legislatívnom konaní sa obchádzalo, obchádza a bude obchádzať. Každou vládnou mocou. Bez výnimky.
Mimochodom, parlament to v spolupráci s vládou zvládne aj do 24 hodín: keď chce a keď je na to vôľa.
Posledným príkladom je zrýchlené konanie v súvislosti s návrhom zákona „o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby Covid-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony“. Do parlamentu ho predložila ministerka spravodlivosti M. Kolíková a jeho i jej problém spočíva v tom, že rieši aj veci, ktoré riešiť nemusí a podľa súčasného zákona riešiť ani nemôže.
Do očí v návrhu bijú najmä tri veci: jednou je novela zákona o Súdnej rade, druhou novela zákona o súdoch a treťou novela zákona o elektronických komunikáciách. Teda až tri z piatich článkov, ktoré návrh z dielne ministerstva spravodlivosti obsahuje.
Zjednodušene povedané – návrh týkajúci sa sledovania – je nezmyselný už len preto, lebo ľudia, ktorých by sa mal týkať a kvôli ktorým sa vraj zavádza, ho dokážu ľahko obísť. Samozrejme, každý v ňom číta to, čo čítať chce, platí však nasledovné: bez súkromia niet slobody a bez slobody niet demokracie. Teda to, že zasahovať do základných práv treba veľmi citlivo, že takýto zásah musí prejsť minimálne testom proporcionality. Hneď pri prvom kroku, v ktorom sa v teste zisťuje, či konkrétne opatrenie je vôbec schopné dosiahnuť účel, kvôli ktorému bolo prijaté, je však odpoveď negatívna - je to za čiarou.
Čo sa týka ďalších článkov, je úplne nemiestne, keď potom, ako ministerka presvedčila niektorých členov Súdnej rady, aby odstúpili z funkcií, vzápätí priniesla do parlamentu návrh, ktorý umožňuje ďalšiu a novú právomoc v súvislosti s odvolaním predsedu súdnej rady, pričom jedným dychom zavádza aj retroaktívne ustanovenie. V skrátenom legislatívnom konaní.
Jasné, vláda v súvislosti s koronavírusom robí to, čo môže, problém je, keď robí aj to, čo robiť nemôže. To je aj príklad návrhu ministerky spravodlivosti M. Kolíkovej či už na zrýchlené konanie k návrhu zákona alebo minimálne troch článkov samotného návrhu zákona. Jednoducho povedané, existujú veci, ktoré sa nedajú vylepšiť a najlepším riešením je ich neschváliť.
Zrejmé je tiež, že legislatívna smršť bude pokračovať dovtedy, kým koronavírus nebude porazený. Otázka znie, či by nebolo lepšie aspoň počas tohto zápasu zrýchlené konanie zrušiť. Dočasne alebo aj na stálo, napokon, ustanovenie o skrátenom legislatívnom konaní sa obchádzalo, obchádza a bude obchádzať. Každou vládnou mocou. Bez výnimky.
Mimochodom, parlament to v spolupráci s vládou zvládne aj do 24 hodín: keď chce a keď je na to vôľa.