Novela zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktorú v zrýchlenom konaní navrhla vláda, v zrýchlenom konaní schválil parlament a v zrýchlenom konaní podpísala prezidentka, už nadobudla účinnosť. Rýchlosť konania však neznamená automaticky aj jeho kvalitu a uvedená novela zákona môže byť toho nielen príkladom ale aj dôkazom.

Isteže, je fajn, keď vládna moc neberie na ľahkú váhu upozornenie generálneho prokurátora o tom, že to, čo robí, nerobí v súlade s pravidlami, ktorými je viazaná: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.

Porušenie pravidiel sa novela zákona snaží čo najskôr napraviť a dostať do zákonných medzí. Čo je v poriadku. Problém je – ako obvykle – v kreativite politikov, čoho očividným a nespochybniteľným príkladom môže byť fakt, že to, čo minister zdravotníctva vo vláde navrhoval a presadzoval, už o pár hodín v parlamente navrhoval a presadzoval zrušiť. A v oboch prípadoch bol úspešný.

Novela distribuuje a zamotáva moc medzi ministerstvo zdravotníctva, Úrad verejného zdravotníctva a jeho regionálne pobočky. Zodpovední tak majú byť všetci, ale zároveň nikto. Zodpovednosť však aj napriek motanici beztak zostáva na vláde, ktorá je „vrcholným orgánom výkonnej moci“.

Rovnica totiž zostáva stále rovnaká: o tom, kto je šéf ÚVZ rozhoduje minister zdravotníctva a o tom, kto je minister zdravotníctva, rozhoduje premiér, takže I. Matovič sa zodpovednosti za spravovanie veci verejných nedokáže ani v tejto súvislosti nijako zbaviť. A to ani v prípade, ak by sa jej zbaviť chcel, na to totiž existuje v ústave iný mechanizmus: demisia.

Medzi najdôležitejšie novinky novely patrí to, že štát už môže robiť to, čo doteraz robiť nemohol. Premenené na drobné, už môže prikázať nútenú izoláciu-karanténu aj osobám iba podozrivým z prenosného ochorenia. Čo je, mimochodom, každý, koho tak štát označí.

Tiež už môže prikázať používanie preventívnych a iných bližšie nešpecifikovaných ochranných pomôcok. Teda takých, ktoré štát uzná sám za vhodné. Zavádza pritom aj novinky a stanovuje ďalšie povinnosti nielen fyzickým, ale aj právnickým osobám. Napríklad aj poskytovateľom služieb určuje, že majú spracovávať a uchovávať osobné údaje – meno, priezvisko, dátum narodenia, adresu trvalého pobytu a telefónne číslo – a ak im ich návštevník odmietne dať, nesmú ho do prevádzkových priestorov vpustiť.

Či už pôjde o opravovňu obuvi, kaderníka alebo verejného WC. Štát pritom počíta aj s tým, že ľudia nebudú chcieť len tak mirnix-dirnix rozdávať osobné údaje komukoľvek a kedykoľvek a tak určuje, že „Právo na náhradu škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania opatrení podľa tohto zákona, ktoré sa týkajú neurčitého počtu osôb, je vylúčené.“

A to ešte nie je všetko. Novela je totiž v kolízii nielen s ústavou či medzinárodnými dohovormi, ale aj s viacerými inými zákonmi. Do právneho (ne)poriadku tak vnáša namiesto zrozumiteľnosti iba ďalší chaos a zmätok. Nový vírus.