Aj po druhom čítaní rozhodnutia Ústavného súdu o (ne)súlade Trestného zákona s Ústavou možno konštatovať to isté ako po čítaní prvom. A síce, že krajší odkaz pre politikov z Košíc do Bratislavy nemohol ani prísť, keďže znie, že aj nezákonný postup je v súlade s Ústavou, záleží iba na ďalších okolnostiach. Politikom totiž k ďalšej demontáži právneho štátu viac ani netreba.

A keďže všetko so všetkým súvisí, je to možno aj dôvod, pre ktorý ešte nedocestovalo do Košíc podanie v súvislosti so zákonom na zlepšenie bezpečnostnej situácie na Slovensku. Všeobecne známy ako lex atentát, hoci lex R. Fico by bolo priliehavejšie – zákon mu totiž ako jedinému niečo dáva, kým všetkým ostatným niečo berie. Napríklad, čo sa týka ich práva na zhromažďovanie. Samozrejme, kde niet podania, niet ani rozhodnutia, hoci silných rečí mali mimovládni poslanci v tejto súvislosti naozaj veľa. A možno je to zapríčinené aj opakovaným vyjadrovaním poslankyne M. Kolíkovej, ktorá napríklad v debate s ministrom R. Kaliňákom v rádiu riekla: „Upozorňujem poslucháčov, že máme tu novú kompetenciu pre Ústavný súd. Tá kompetencia je, že každý sa môže teraz obrátiť na Ústavný súd, aj pre nesúlad zákona s ústavou, ak v jeho konkrétnej veci ten zákon, ktorý je nesúladný s ústavou, tak mu spôsobil zásah do zhromaždovacieho práva. To znamená, že keď niekomu podľa novej právnej úpravy bude zakázané zhromaždenie, tak môže vlastne napadnúť toto rozhodnutie až na Ústavný súd a na Ústavnom súde žiadať, aby bol preskúmaný aj súlad toho zákona s Ústavou. To sme doteraz nemali a teraz už máme.“

Je to omyl. Platí totiž, že to, čo sme doteraz nemali, nemáme ani teraz. Pravdou je, že to budeme mať, ale až od 1. januára 2025. Až vtedy totiž nadobudne účinnosť novela Ústavy, ktorá takéto právo každému priznáva: „Spolu so sťažnosťou podľa odseku 1 (namietanie porušenia základných práv a slobôd – pozn. aut.) možno podať návrh, aby senát ústavného súdu podal návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1, že všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka podanej sťažnosti, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu. Ak senát ústavného súdu dospeje k záveru, že tento návrh je dôvodný, konanie o sťažnosti preruší a podá návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre senát ústavného súdu záväzný.“

Faktom je, že sa to možno ťažšie pamätá, keďže ide o novelu Ústavy z roku 2020. Jednu, ktorej viaceré ustanovenia však mali nadobudnúť účinnosť v troch rôznych dátumoch a v rokoch 2021, 2023, 2025. Na druhej strane, také niečo nie je naozaj každodenné, ale pamätihodné. Rovnako ako je pamätihodné, že novelu v tomto znení predkladala a odôvodňovala práve M. Kolíková vo funkcii ministerky spravodlivosti.

Nevedno či žiaľbohu alebo chvalabohu si len málokto pamätá – alebo nechce pripomínať – rôzne ďalšie tvrdé vyjadrenia či už na margo novely Trestného zákona alebo iných, ktoré sa na konci dňa ukázali ako neveľmi prezieravé. Za podobné možno označiť nepodanie návrhu na Ústavný súd v súvislosti so zákonom, ktorý sa týka okrem iného aj slobody zhromažďovania. Teda jedného zo základných práv a slobôd. Mimovládni poslanci síce tento mesiac napadli na Ústavnom súde zákon o STVR, od ktorého očakávajú aj zisk väčších politických bodov – médiám predsa rozumie každý kibic, podobne ako hokeju či futbalu. Na budúcnosti STVR to však nič nezmení, nech už súd rozhodne tak alebo onak.

K poznámke pod čiarou patria tentoraz dve vety: Prvou je, že budúcnosť krajiny záleží omnoho viac od uplatňovania základných práv a slobôd ľudí, ako od STVR. A druhou, že v tomto mimovládni poslanci ponechali ľudí bez akejkoľvek politickej podpory.