Kým výsledky volieb do Európskeho parlamentu sú minulosťou, výsledky volieb do NR SR zostávajú prítomnosťou. A každý bude mať možnosť sa o tom presvedčiť už na aktuálnej schôdzi parlamentu.

Odsúvanie problémov na vedľajšiu koľaj sa nevypláca ani v politike. Fakt, že Slovensko nemá riadne obsadenú druhú najvyššiu štátnu funkciu – predsedu parlamentu – nie je prinajmenej šťastné. Čerstvé oznámenie, že sa vládni politici dohodli na tom, že sa dohodnú počas letných prázdnin na rôznych personálnych otázkach, však hraničí aj s ústavným problémom. Nie v tom, že po eurovoľbách sa pozícia Hlasu-SD istým spôsobom v zápase o post predsedu parlamentu posilnila, keďže sa uvoľní aj stolička podpredsedu za Smer-SD. Inými slovami, tak ako Smer-SD bude potrebovať pri jej obsadzovaní Hlas-SD, Hlas-SD bude potrebovať Smer-SD pri obsadzovaní funkcie predsedu parlamentu. Ústavný problém môže mať koalícia presne tam, kde ho mať vôbec nechce – po schválení zákona o Slovenskej televízii a rozhlase. Konkrétne jeho časti, ktorá hovorí o tom, že „Funkciu generálneho riaditeľa Slovenskej televízie a rozhlasu podľa tohto zákona vykonáva odo dňa účinnosti tohto zákona do zvolenia prvého generálneho riaditeľa zástupca štatutárneho orgánu, ktorého vymenuje predseda národnej rady“. Ale nielen, je to iba najviditeľnejší príklad, súvisiacich ústavnoprávnych otázok je v návrhu zákona oveľa viac.

Základný problém je v tom, že parlament nemá riadneho predsedu parlamentu, ale iba zastupujúceho. Presnejšie: odchádzajúci predseda poveril zastupovaním podpredsedu parlamentu iba tými právomocami a kompetenciami, ktorými v tom čase disponoval. Nie aj tými, ktorými môže alebo bude v budúcnosti disponovať. To sa po prvé nedá a po druhé, tak to v rozhodnutí predsedu parlamentu, ktorým poveruje zastupovaním podpredsedu, napísané naozaj nie je. Platí, že tak ako nie je možné, aby odchádzajúci predseda parlamentu poveril podpredsedu zastupovaním iba niektorých právomocí, rovnako nie je možné, aby ho poveril právomocami, ktoré nemá. Ešte inak – tak, ako nemohol poveriť zastupujúceho podpredsedu, aby viedol rokovanie vlády, pretože takúto právomoc nemal, nemohol ho poveriť ani vymenovaním zástupcu štatutárneho orgánu Slovenskej televízie a rozhlasu, pretože takúto právomoc taktiež nemal. A žonglovanie s ústavnými pravidlami je nielen nevkusné, ale aj nežiadúce. Stále totiž platí, že z bezprávia právo nevzniká a že zákony sú dané preto, aby silnejší nemohol všetko.

Samozrejme, otázku či to predseda parlamentu mohol alebo nemohol urobiť, môže relevantne zodpovedať iba Ústavný súd. A ten to môže urobiť iba vtedy, ak ho o to niekto požiada, napríklad skupina poslancov, ktorí môžu zároveň požiadať súd o pozastavenie účinnosti zákona. Okrem iného aj preto, lebo je predsa v záujme ľudí aj krajiny, aby funkcie ústavných reprezentantov boli obsadené riadne, a nie iba dočasne. Pritom kreslo predsedu parlamentu nie je obsadené už od 7. apríla 2024 a to nie z ústavných, ale výlučne straníckych dôvodov a osobných záujmov vo vládnej koalícii.

Jasné, keďže uvedený zákon je v druhom čítaní, možno problematické časti ešte upraviť. Ak sa tak však nestane a ak niečo nefunguje tak, ako to podľa ústavných pravidiel fungovať má, je potrebné to napraviť. Čím skôr, tým lepšie. Pre všetkých.