Bratislava 31. augusta (TASR) – Už tri týždne sužujú Bielorusko protesty, mítingy i štrajky, aké táto postsovietska republika ešte nezažila. Už 21 dní sme svedkami vlny odporu a nesúhlasu, ktorá sa zdvihla vzápätí po vyhlásení výsledkov prezidentských volieb. Občania vyšli do ulíc, aby vyjadril svoj nesúhlas so zmanipulovaným hlasovaním, na základe ktorého získal Alexandr Lukašenko viac ako 80 percent hlasov voličov.

A aká bola odpoveď šesťnásobne zvolenej hlavy štátu? Násilie a brutalita, zatýkanie i väzenie. Lukašenko sa pri tom sám stavia do pózy silného a rozhodného, rázneho i odhodlaného prezidenta. Neváha si demonštratívne obliecť nepriestrelnú vestu a do ruky zobrať samopal. Dva razy sa dosiaľ objavil na verejnosti takto „odetý“ a vyzbrojený na námestí pred Palácom nezávislosti v Minsku, ktorý silové zložky hermeticky uzavreli. Urobil tak aj včera, keď sa v uliciach metropoly i ďalších miest opäť zišli desaťtisíce demonštrantov. Nie je toto gesto, ale skôr prejavom vnútornej slabosti, ako vonkajšej sily?

Alexandr Lukašenko zatiaľ nie je pripravený vzdať sa moci, ktorú si slastne užíva, či presnejšie tvrdou rukou zneužíva už 26 rokov. Vsadil na silu, čo potvrdzujú aj jeho kroky. Pripomeňme si aspoň niektoré z nich: 18. augusta zverejnil prezidentský výnos, na základe ktorého boli odmenené desiatky príslušníkov silových zložiek za „ukážkové plnenie si služobných povinností“. O rozsahu zoznamu odmenených zreteľne napovedá fakt, že mal 25 strán. Prečo sa tak stalo približne týždeň po voľbách a v čase rozsiahlych demonštrácií je viac ako zrejmé.

To, že v silových štruktúrach vidí Lukašenko svoju hlavnú oporu potvrdzuje aj skutočnosť, že do hlavného mesta povolal ťažkú bojovú techniku – včera sa objavili v uliciach metropoly bojové vozidlá pechoty, nehovoriac o tom, že polovici armády vyhlásil bojovú pohotovosť. Dokonca ruského prezidenta Vladimira Putina požiadal o vytvorenie záložnej policajnej sily, ktorá má byť pripravená pomôcť mu udržať sa pri moci. Svoju náklonnosť k mužom v zbroji vyjadruje v nie neposlednom rade tiež slovne – kým ťažko odetých ozbrojencov nazýva „krásavci“, účastníkov protestov nazýva „krysami“.

Zatiaľ čo členské štáty Európskej únie výsledok „ani slobodných, ani spravodlivých“ prezidentských volieb v Bielorusku neuznávajú, postoj Vladimira Putina je diametrálne odlišný. Počas uplynulého víkendu v rozhovore pre ruskú televíziu Rossia povedal: „Vzápätí po ich skončení sme uznali ich legitímnosť. Zablahoželal som Alexandrovi Lukašenkovi k víťazstvu vo voľbách. To je všetko!“

Možno predpokladať, že práve z postoja Kremľa čerpá Lukašenko svoju navonok deklarovanú sebadôveru a istotu. Iste ho v tomto presvedčení umocnil včerajší telefonát, počas ktorého mu ruský prezident nielenže blahoželal k narodeninám, ale zároveň sa dohodli na spoločnom stretnutí v Moskve. Hoci treba pre správnosť dodať, že Alexandr Lukašenko samotný tvrdí, že sa nenarodil 30. augusta, ale 31. augusta 1954 - teda 66 rokov sa dožíva dnes, pričom tento dátum uvádza tiež oficiálna stránka bieloruského prezidenta.

Momentálne nič nenaznačuje, že by autokraticky vládnuci Lukašenko zasadol so zástupcami protestujúcich za rokovací stôl. V súvislosti s Koordinačnou radou, ktorú založila opozícia s cieľom pokojnou formou prebrať moc sa pýta: „Prečo by sme mali tancovať na melódiu niekoho iného?“ Navyše, polícia spustila vyšetrovanie členov Koordinačnej rady, ktorí môžu podľa Lukašenka „čeliť trestnému stíhaniu pre obvinenia z vytvorenia paralelnej vlády“.

V štábe kandidátky opozície na prezidenta a jednej z vedúcich postáv hnutia protestu Sviatlany Cichanovskej načrtli najbližšie plány po pokojnom prevzatí moci. Pôjde o uskutočnenie nových, slobodných a spravodlivých prezidentských volieb. Ďalej o vytvorenie dočasnej vlády, prepustenie zadržaných účastníkov protestov, ako aj o obnovenie ústavy z roku 1994 s vymedzením obdobia vládnutia hlavy štátu.

Aj Sviatlana Cichanovská si je vedomá, že zatiaľ nie je jasné, či súčasné protesty dokážu presvedčiť Lukašenka, aby zmenil svoj postoj a ustúpil opozícii v otázke konania nových volieb a ich nezávislého monitorovania zahraničnými pozorovateľmi, avšak jedným dychom dodáva: „Nič však nenasvedčuje ani tomu, že ustúpi aj bieloruský ľud, ktorý sa za tie roky zmenil. Neustúpi v žiadnom prípade, pretože ľudia nebudú schopní žiť s týmto prezidentom a veriť mu, naďalej za ním stáť a odpustiť mu násilie, ktoré sa dialo po voľbách."

Ďalší vývoj v Bielorusku možno v súčasnosti skutočne veľmi ťažko prognózovať, ale jedno je isté. Kríza dôvery k moci, ktorú vyvolali rozsiahle protesty a demonštrácie, je zrejmá - bez zmien zaiste nezostane. A „Baťka“, ako Bielorusi prezidenta Lukašenka hovorovo volajú, pre mnohých z nich už zďaleka nie je tým „Otcom“, akým pre nich dlhé roky bol...