Žiaľ, bola to len otázka času, kedy v Náhornom Karabachu opäť prehovoria zbrane, pretože rozhovory s cieľom riešiť tento konflikt uviazli - napriek niektorým svetlým momentom - na bode mrazu.

Dlhé desiatky rokov vedú o toto územie, rozprestierajúce sa na južnom Kaukaze, spor dve bývalé republiky Sovietskeho zväzu – Arménsko a Azerbajdžan. Samozvanú Náhornú karabašskú republiku, ktorá právne patrí Azerbajdžanu, ale riadia ju etnickí Arméni opierajúci sa o Jerevan, neuznal ani jeden štát na svete.

Terajšie napätie medzi Arménskom a Azerbajdžanom sa postupne stupňovalo od leta. Pri júlových zrážkach na arménsko-azerbajdžanských hraniciach zahynulo dvanásť ľudí. Z eskalácie konfliktu sa tak, ako už býva zvykom, obviňujú obidve strany. Posledné boje medzi arménskymi separatistami a azerbajdžanskou armádou sa začali uplynulú nedeľu a doteraz si vyžiadali desiatky mŕtvych a stovky zranených. Azerbajdžan vyhlásil od pondelka 28. septembra stanné právo v mnohých mestách a oblastiach, čiastočnú mobilizáciu a tiež zákaz nočného vychádzania (od 21.00 h do 06.00 h) v hlavnom meste Baku a niekoľkých ďalších mestách a okresoch, ktoré sú v blízkosti frontovej línie. Arménsko vyhlásilo stanné právo a zároveň po prvý raz aj všeobecnú mobilizáciu. Tú vyhlásil tiež Náhorný Karabach pre všetkých mužov schopných nosiť zbraň vo veku od 18 do 45 rokov.

Najnovšia eskalácia predstavuje najväčšie vyostrenie medzištátneho konfliktu od roku 2016. Vyvoláva obavy z vypuknutia vojny veľkých rozmerov medzi obidvoma republikami a ohrozenia stability v celom regióne. I preto zaznievajú naliehavé výzvy z celého sveta, aby boli bojové akcie zastavené a spor sa riešil za rokovacím stolom. Tiež pápež František vyzval v nedeľu konfliktné strany, aby boje zastavili, keď uviedol, že „sa modlí za mier v kaukazskej oblasti“.

Cesta k dohode bude tŕnistá, pretože postoje znepriatelených strán k riešeniu konfliktu sú diametrálne odlišné, akoby sa pohybovali v kvadratúre kruhu. Stručne povedané, Baku chce získať sporné územia späť a Jerevan naopak – brániť ich. Rozmenené na drobné: Azerbajdžan nástojí na obnovení územnej celistvosti, návrate utečencov a presídlencov do Náhorného Karabachu.

Až po splnení týchto požiadaviek je Baku ochotné rokovať o štatúte tejto oblasti, pričom akékoľvek priame rozhovory so Stepanakertom – správnym strediskom Náhornej karabašskej republiky - odmieta. Z pohľadu Arménska je hlavnou otázkou samourčenie Náhorného Karabachu. Návrat územia do zväzku s Azerbajdžanom Jerevan vylúčil a navyše požaduje uznanie tejto republiky medzinárodným spoločenstvom. V júli 2019 to počas návštevy Stepanakertu jasne formuloval arménsky premiér Nikol Pašinjan: „Karabach – to je Arménsko, a bodka!“

Konflikt o Náhorný Karabach píše svoju dávnu históriu siahajúcu do začiatkov 20. storočia. Po boľševickej revolúcii v Rusku a vzniku Sovietskeho zväzu pripadlo toto územie rozhodnutím Moskvy Azerbajdžanu hoci na ňom žilo až okolo 95 percent Arménov. Koncom 80. rokov 20. storočia, s blížiacim sa rozpadom sovietskeho impéria sa spor o túto arménsku enklávu na azerbajdžanskom území výrazne zostril.

Vo februári 1988 deklarovali poslanci Náhornej karabašskej autonómnej oblasti vôľu vystúpiť zo zväzku s Azerbajdžanom a pripojiť sa k Arménsku. Kremeľ to odmietol, čo viedlo k masovým protestom tak v Jerevane, ako aj v Stepanakerte. V decembri 1989 podpísali Jerevan a Stepanakert spoločné vyhlásenie o pripojení oblasti k Arménsku a 2. septembra 1991 bola vyhlásená Náhorná karabašská republika. Azerbajdžan to označil za nezákonný akt. Konflikt následne prerástol do otvorenej vojny, počas ktorej stratil Azerbajdžan kontrolu nad Náhorným Karabachom a siedmimi, s ním susediacimi oblasťami. Krvavé zrážky sa skončili podpísaním prímeria v máji 1994, o život prišlo pri nich viac ako 30.000 ľudí.

Podľa expertov najnovšie boje sú výsledkom viacerých faktorov, medzi ktorými možno spomenúť stratu nádeje zo strany Azerbajdžanu dosiahnuť svoje ciele prostredníctvom rozhovorov, odmietanie Arménska prijať akékoľvek ústupky či nezáujem medzinárodného spoločenstva, ktoré je zaujaté pandémiou nového koronavírusu.

Ako z tohto začarovaného kruhu? Ako ukončiť prvý veľký ozbrojený konflikt v postsovietskom priestore, v ktorom obidve znepriatelené strany používajú ťažkú bojovú techniku, delostrelectvo a letectvo? Možno len súhlasiť s poprednou ruskou disidentkou a predstaviteľkou demokratických síl Galinou Starovojtovou, nazývanou aj „veľkou dámou ruských reforiem“ (v roku 1998 bola zavraždená v Petrohrade), ktorá o spore medzi Arménskom a Azerbajdžanom o Náhorný Karabach napísala: „Z pohľadu medzinárodného práva je tento konflikt príkladom protirečení medzi dvoma podstatnými princípmi: na jednej stráne práva národa na sebaurčenie a z druhej strany, princípu územnej celistvosti, ktorý môže riešiť iba dohoda o pokojnej zmene hraníc.“