To, že sa ťažké boje v Náhornom Karabachu - v tejto samozvanej a nikým neuznanej Náhornej karabašskej republike skončia dohodou o prímerí bolo zrejmé už vtedy, keď sa 27. septembra rozhoreli opäť v plnej sile. Totiž, tak „velí“ skúsenosť tohto desaťročia trvajúceho konfliktu o etnicky arménsku oblasť rozprestierajúcu sa na území Azerbajdžanu, ktorá vyhlásila v roku 1991 nezávislosť. Málo kto však predpovedal, že terajšie boje potrvajú tak dlho a budú také kruté.

Ozbrojený konflikt, ktorý vedú dve bývalé republiky Sovietskeho zväzu - Arménsko a Azerbajdžan - si dosiaľ vyžiadal desiatky tisíc obetí a z domov vyhnal státisíce ľudí. Len počas posledných zrážok zahynulo od konca septembra - podľa oficiálnych údajov - viac ako tisíc ľudí, aj keď sa všeobecne predpokladá, že počet skutočných obetí šesť týždňov trvajúcich bojov je oveľa vyšší.

Voči apelom medzinárodného spoločenstva boli konfliktné strany hluché, výzvy svetových lídrov na zastavenie násilia a ukončenie bojov zostávali bez odozvy. Boje v Náhornom Karabachu sa zrejme ocitli v „tieni“ prezidentských volieb v USA a korona pandémie. Zlyhala tiež minská skupina Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorá sa od roku 1992 pokúša neúspešne nájsť trvalé riešenie konfliktu v Náhornom Karabachu. A tak sa chopil iniciatívy ruský prezident Vladimir Putin, zaiste aj preto, lebo Rusko, ktoré stojí na arménskej strane, sleduje v tejto oblasti svoje ciele.

V čase, keď boli Moskva, Jerevan i Baku plne pohrúžené do hlbokej noci oznamoval prezident Putin v pondelok večer v televízii ukončenie všetkých bojových operácií a nastolenie prímeria v Náhornom Karabachu od polnoci 10. novembra 2020. Deväťbodová dohoda sa zrodila po jeho rokovaniach s arménskym a azerbajdžanským prezidentom - Nikolom Pašinjanom a Ilhamom Alijevom.

Hneď nasledujúci deň – od utorka sa začali na území Náhorného Karabachu rozmiestňovať ruské jednotky – 15-ej motostreleckej brigády, ktorá má zabezpečovať dodržiavanie prímeria. Celkove ju na základe mierovej dohody tvorí 1960 vojakov, 90 bojových vozidiel pechoty a 380 kusov ďalšej vojenskej techniky. Úlohy by mala plniť päť rokov s automatickým predĺžením na ďalšie päťročné obdobie.

Azerbajdžanský prezident Alijev v utorok vyhlásil, že dohliadať na dodržiavanie prímeria budú v Náhornom Karabachu tiež tureckí vojaci, čo následne potvrdil aj spojenec Baku turecký prezident Recep Tayyip Erdogan. Kremeľ dal ale najavo, že dohoda je trojstranná a teda „reč je iba o ruských mierotvorcoch v oblasti kontaktnej línie, pričom v dokumente nie je o tureckých vojakoch ani jedna zmienka“.

Jerevan prežíva podpis dohody veľmi ťažko, veď na jej základe prešla časť samotného Náhorného Karabachu a tri s Azerbajdžanom hraničiace oblasti protivníkovi. Ide o bývalé nárazníkové zóny okolo neuznanej Náhornej karabašskej republiky. Tie má postupne do 1. decembra 2020 odovzdať Baku – ako poslednú Lačinskú oblasť. Samotný arménsky premiér Nikol Pašinjan v noci na utorok vyhlásil, že podpísal "bolestivú" dohodu.

Vzápätí po podpísaní dokumentu vypukli v Jerevane protesty. Demonštranti namierili hnev proti – podľa nich hlavnému vinníkovi tejto “podlej zrady a kapitulácie“ – šéfovi vládneho kabinetu Pašinjanovi. Pobúrený dav vtrhol v noci do budov arménskej vlády a parlamentu, kde ničil vybavenie a nábytok. Vnikol aj do kabinetu premiéra. „Z rezidencie ukradli počítač, hodiny, parfumy, vodičský preukaz a iné veci. Všetko to, samozrejme, v mene vlasti“, napísal na sociálnej sieti predseda arménskej vlády. Demonštranti dokonca fyzicky zaútočili na predsedu arménskeho parlamentu Ararata Mirzojana.

Mal arménsky premiér inú možnosť ako podpísať dohodu o prímerí? Situácia na bojisku sa nevyvíjala pre Jerevan, najmä v posledných dňoch, priaznivo. Po obsadení strategicky významného mesta Šuša dokonca hrozilo, že do rúk azerbajdžanských jednotiek sa dostane aj 15 kilometrov od neho vzdialená metropola Náhorného Karabachu - Stepanakert. Jeho strata by mohla v konečnom dôsledku znamenať porážku v boji o celý región, kde žije arménsky národ po stáročia. Čiže, keď nechcel Nikol Pašinjan stratiť všetko – iné východisko v danej situácii nemal a musel „obetovať“ to, čo „obetoval“.

Bolo zrejmé, že podpis dohody vyvolá na arménskej vnútropolitickej scéne otrasy. Aké veľké budú je teraz ešte predčasné hovoriť – vylúčená nie je demisia premiéra Pašinjana a jeho vlády, ktorú už požaduje 17 opozičných strán a vylúčené nie sú ani predčasné parlamentné voľby.