Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR) vznikol 30. decembra 1922 spojením štyroch sovietskych socialistických republík - Ruskej, Bieloruskej, Ukrajinskej a Zakaukazskej, ktorej súčasťou boli Arménsko, Azerbajdžan a Gruzínsko. Svoju poslednú stránku v 69-ročnej histórii napísal 26. decembra 1991, kedy Najvyšší soviet ZSSR prijal Deklaráciu, ktorou oficiálne uznal rozpustenie Sovietskeho zväzu ako štátu a subjektu medzinárodného práva. Deň pred tým, 25. decembra, odstúpil zo svojho postu sovietsky prezident Michail Gorbačov.

Ako zahraničný spravodajca československého rozhlasu som mohol byť od leta 1990 svedkom týchto historických okamihov, tejto agónii rozpadu sovietskeho štátu. Mohol som vidieť a zažiť, ako sa rúca jedna šestina sveta.

Každodenným obrazom boli nekonečné rady ľudí pred obchodmi, v ktorých regály zívali prázdnotou asi tak, ako o ne sa opierajúce predavačky. Napríklad v novembri 1991 sa z obchodov úplne vytratil cukor a neplatilo “rozprávkové“ soľ nad zlato, ale cukor nad zlato. Dokonca v Perme na Urale došlo k cukrovej vzbure. Neutešená a nelichotivá bola životná situácia ľudí v kolose, ktorému sa podlamovali kolená, keď hospodárstvo upadalo doslova zo dňa na deň.

So zlou ekonomickou a sociálnou situáciou išla ruka v ruke snaha republík vymaniť sa z moci Moskvy a eskalujúce etnické konflikty na Kaukaze či v stredoázijských sovietskych republikách.
Jedným z hlavných znakov rozpadu ZSSR bolo úsilie zväzových republík o väčšiu štátnu a ekonomickú nezávislosť od Kremľa. V Rusku dostal tento proces, ktorý sa odohrával v rokoch 1988 až 1991 názov “defilé suverenít“ (“parad suverenitetov“). Na jeho čelo sa postavili Pobaltské republiky - Litva, Lotyšsko a Estónsko, ktoré po násilnom pripojení k “prvému štátu robotníkov a roľníkov“ pocítili tvrdú ruku stalinských represií a rusifikácie.

Prvý prijal deklaráciu o štátnej zvrchovanosti estónsky parlament (16. novembra 1988), nasledoval litovský (26. mája 1989) a napokon tak urobili lotyšskí zákonodarcovia (28. júla 1989). Litovská republika však ako prvá spomedzi 15 zväzových republík vyhlásila 11. marca 1990 odchod zo ZSSR.

V auguste 1991 sa zástancovia tvrdej línie ešte pokúsili zachrániť Sovietsky zväz, ale neúspešným pokusom o štátny prevrat dali definitívny klinec do jeho rakvy. Bol to posledný kŕč systému, ktorý naplnil propagandistické heslá humanizmom a ľudskosťou, ale vo svojej podstate bol práve opačný. Michail Gorbačov, ktorého pučisti izolovali v štátnej rezidencii na Kryme, sa po návrate do Moskvy nad ránom 22. augusta stal v skutočnosti už iba pánom Kremľa.

Začiatkom decembra 1991 sa v Bielovežskom pralese, vo vládnej rezidencii Viskuli, zišli najvyšší predstavitelia troch republík, ktoré v roku 1922 zakladali Sovietsky zväz - ruský prezident Boris Jeľcin, ukrajinský prezident Leonid Kravčuk a predseda bieloruského parlamentu Stanislav Šuškevič. Výsledkom ich stretnutia bol 8. decembra podpis dohody o vzniku Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ), ktorá spečatila koniec existencie ZSSR.

Následne sa 13. decembra 1991 stretli v Ašchabade prezidenti piatich stredoázijských republík ZSSR, keď vyjadrili záujem vstúpiť do SNŠ a na stretnutí v Alma-Ate podpísali 21. decembra 1991 vedúci predstavitelia jedenástich bývalých republík Sovietskeho zväzu tzv. Almaatskú deklaráciu. Vyhlásili sa v nej za zakladajúcich členov SNŠ, čím vlastne zavŕšili proces premeny bývalých republík ZSSR na suverénne štáty.

Ruský prezident Vladimir Putin označil nedávno rozpad Sovietskeho zväzu za “tragédiu“, pretože znamenala rozpad “historického Ruska, v dôsledku ktorého sa 25-miliónov Rusov ocitlo razom v rôznych krajinách“. Prvý a posledný prezident Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov v tejto súvislosti povedal: “Ten, komu nie je ľúto za rozpadom Sovietskeho zväzu, nemá srdce. A ten, kto by ho chcel obnoviť, nemá rozum.“