Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Komentár Jan Bednářa uverejňujeme so súhlasom Českého rozhlasu Plus, ktorého je autor komentátorom.
Autor Jan Bednář
Stretnutie ministra kultúry Daniela Hermana a ďalších zástupcov ľudovcov s tibetským duchovným vodcom dalajlámom v sídle ministerstva kultúry na Maltézskom námestí v Prahe označil vopred premiér Bohuslav Sobotka za „súkromnú iniciatívu“ niektorých členov svojho kabinetu, ktorá nie je iniciatívou vlády.
Svedčí o tom aj skutočnosť, že vicepremiér za KDU-ČSL Pavel Bělohrádek si s dalajlámom dohodol inú súkromnú schôdzku a ministerstvo zahraničia k tomu oficiálne povedalo, že sa k súkromného programu členov vlády nevyjadruje.
Minister Herman ešte povedal, že dalajlámu prijal ako predstaviteľa významného svetového duchovného smeru, čo mu z titulu jeho funkcie prináleží, keďže agenda cirkví a duchovných vecí spadá do jeho rezortu.
Maximálne opatrný postup členov českej vlády zrejme vychádza z obavy, ako by na oficiálnu schôdzku s tibetským duchovným vodcom reagovala Čína. Výpovedná je v tejto súvislosti najnovšia skúsenosť slovenského prezidenta Andreja Kisku, ktorý sa s dalajlámom stretol v sobotu v Bratislave, proti čomu sa Čína ostro ohradila a pohrozila ďalšími následkami.
Ako v pravom zmysle slova politický exulant a zároveň najvyšší predstaviteľ národa, ktorý trvalo zostáva neoddeliteľnou súčasťou Číny, je 14. tibetský dalajláma všetkým vládcom v Pekingu veľmi nepríjemný už desiatky rokov. Presnejšie od roku 1959, kedy z Tibetu ušiel do Indie a v nej získal politický azyl.
Samotná existencia dalajlámu predstavuje ohrozenie územnej celistvosti Číny ako ju poznáme, a niet divu, že čínski oficiálni predstavitelia sú na všetky jeho verejné prejavy takí alergickí. Pritom je skoro paradoxné, že sám dalajláma sa vždy vyjadruje neobyčajne zmierlivo voči všetkým, aj voči svojim protivníkom a vystupuje tak mierumilovne, až je to zarážajúce.
Bol to ale práve prvý český prezident ponovembrovej éry Václav Havel, ktorý pochopil symboliku stelesnenú v tomto tibetskom duchovnom vodcovi a tým inšpiroval medzinárodnú politiku.
Len pár rokov po tom, ako Václav Havel privítal dalajlámu na Pražskom hrade, prijal ho vo Washingtone po prvý raz aj vtedajší americký prezident George Bush a zdá sa, že táto tradícia sa v americkej politike zakorenila, lebo rovnakú poctu mu pred časom pripravil aj Barack Obama.
Strach súčasných českých politikov zo stretnutia s dalajlámom je preto skôr zbytočný. Vládcom v Pekingu by sa to isto nepáčilo, ale to je asi tak všetko.
Svedčí o tom aj skutočnosť, že vicepremiér za KDU-ČSL Pavel Bělohrádek si s dalajlámom dohodol inú súkromnú schôdzku a ministerstvo zahraničia k tomu oficiálne povedalo, že sa k súkromného programu členov vlády nevyjadruje.
Minister Herman ešte povedal, že dalajlámu prijal ako predstaviteľa významného svetového duchovného smeru, čo mu z titulu jeho funkcie prináleží, keďže agenda cirkví a duchovných vecí spadá do jeho rezortu.
Maximálne opatrný postup členov českej vlády zrejme vychádza z obavy, ako by na oficiálnu schôdzku s tibetským duchovným vodcom reagovala Čína. Výpovedná je v tejto súvislosti najnovšia skúsenosť slovenského prezidenta Andreja Kisku, ktorý sa s dalajlámom stretol v sobotu v Bratislave, proti čomu sa Čína ostro ohradila a pohrozila ďalšími následkami.
Ako v pravom zmysle slova politický exulant a zároveň najvyšší predstaviteľ národa, ktorý trvalo zostáva neoddeliteľnou súčasťou Číny, je 14. tibetský dalajláma všetkým vládcom v Pekingu veľmi nepríjemný už desiatky rokov. Presnejšie od roku 1959, kedy z Tibetu ušiel do Indie a v nej získal politický azyl.
Strach je zbytočný
Samotná existencia dalajlámu predstavuje ohrozenie územnej celistvosti Číny ako ju poznáme, a niet divu, že čínski oficiálni predstavitelia sú na všetky jeho verejné prejavy takí alergickí. Pritom je skoro paradoxné, že sám dalajláma sa vždy vyjadruje neobyčajne zmierlivo voči všetkým, aj voči svojim protivníkom a vystupuje tak mierumilovne, až je to zarážajúce.
Bol to ale práve prvý český prezident ponovembrovej éry Václav Havel, ktorý pochopil symboliku stelesnenú v tomto tibetskom duchovnom vodcovi a tým inšpiroval medzinárodnú politiku.
Len pár rokov po tom, ako Václav Havel privítal dalajlámu na Pražskom hrade, prijal ho vo Washingtone po prvý raz aj vtedajší americký prezident George Bush a zdá sa, že táto tradícia sa v americkej politike zakorenila, lebo rovnakú poctu mu pred časom pripravil aj Barack Obama.
Strach súčasných českých politikov zo stretnutia s dalajlámom je preto skôr zbytočný. Vládcom v Pekingu by sa to isto nepáčilo, ale to je asi tak všetko.
