Deň pamiatky holokaustu bol ustanovený ako príležitosť uctiť si obete masových vrážd. Dnes sa stáva nástrojom politiky a novej nenávisti. Alebo možno tej starej.

Priamych obetí je stále menej – aj tí, ktorí boli v roku 1945 deti, majú dnes okolo osemdesiat rokov. Blíži sa čas, kedy už ani v Európe nebude nikto, kto by podával osobné svedectvo. Nebudú ani prizerajúci sa svedkovia, dokonca ani páchatelia. Holokaust bude síce stále nejako prítomný, ale nepochybne bude prítomný inak.

Ľudia nielen zabúdajú, ale tiež zabudnúť chcú, prípadne je spomienka terčom premysleného útoku. A to dokonca z viacerých strán. Vedľa tradičnej ultrapravice, ktorá je tu už dávno, aj keď si teraz hovorí „alternatívna“, je tu ľavicový antisemitizmus, ktorý sa šíri najmä na vysokých školách a medzi mladými ľuďmi. A neposlednom rade antisemitizmus, ktorý pestujú európske moslimské komunity.

Právo nespomínať?

Práve ľavicový a moslimský antisemitizmus našli niekoľko prekvapujúcich spoločných bodov, pričom jedným z nich je práve popieranie holokaustu a prepojenie s bojom proti Izraelu. Tento piatok prepukla v nemeckom Gelsenkirchene diskusia potom, ako sa skupina žiakov miestnej strednej priemyslovej školy odmietla zúčastniť pietneho zhromaždenia na pamiatku obetí holokaustu.

Boli to mladí ľudia z arabských a tureckých rodín. Dotknutú školu navštevuje asi 40 percent žiakov zahraničného pôvodu. Ktosi tiež pomaľoval plaketu pripomínajúcu zavraždených protiizraelským a propalestínskym nápisom.
Medzi mladými európskymi moslimami tento postoj nie je neobvyklý, práve naopak. V najlepšom prípade majú pocit, že pripomínať holokaust znamená pomáhať Izraelu, veľmi často je to ale súčasťou obecnejšieho nepriateľského postoja k čomukoľvek, čo súvisí so židovstvom a Židmi.

Efraim Zuroff, historik Strediska Simona Wiesenthala konštatoval, že práve mladí európski moslimovia potrebujú vzdelanie o dejinách holokaustu viac ako iná mládež. Ich rodiny často pochádzajú z krajín, kde sa o holokauste nehovorilo, a kde naopak, vždy bujnel silný antisemitizmus.

Konkrétne v Nemecku sa nielen znalosť dejín nacizmu, ale tiež rešpekt k jeho obetiam stal dôležitým prvkom identity nového Nemecka – integrácia do nemeckej spoločnosti by teda hypoteticky mala zahŕňať aj prijatie jeho spomienky na udalosti pred osemdesiatimi rokmi.

Niekdajšie senzitivity však možno nezdieľa už ani časť Nemcov, alebo nie tak silno. Napríklad riaditeľ školy v Gelsenkirchene vyhlásil, že je dobré, že časť študentov nesúhlasí s pietnym zhromaždením na pamiatku obetí holokaustu, pretože je to vraj dobré pre diskusiu.

Odchádzanie pamäti

Pred niekoľkými dňami vyvolal vo svete údiv tiež rozsudok nad tromi mladými moslimami, ktorí v roku 2014 počas vojny v Gaze zapálili synagógu vo Wuppertale. Sudca konštatoval, že dotyční protestovali proti Izraelu a preto možno považovať podpaľačstvo za politické stanovisko, a nie prejav nenávisti.

Aj veľa Nemcov sa pýtalo, ako sudca mohol prehliadnuť, že terčom boli nemeckí Židia. Rozsudok pritom ponechal bokom historickú absurditu, ktorá je v tom, že wuppertalská synagóga už bola raz vypálená a to nacistami počas Krištáľovej noci v roku 1938.

Proti zabúdaniu sa ohradil aj nemecký minister zahraničných vecí Steinmeier, ktorý v súvislosti s výročím oslobodenia Osvienčimu konštatoval, že spomienka na zločin holokaustu je bez konca.

Je však zrejmé, že nemecká, ale asi aj obecne európska spoločnosť práve prechádza dôležitou križovatkou, na ktorej sa rozhoduje, ako bude vnímať svoju vlastnú minulosť. Ako sa zdá, časť ľudí chce bremeno spomienok zhodiť alebo si ho na chrbát radšej ani nenaložiť.