Už len na hodiny možno počítať čas, kedy opäť začne rokovať ústavnoprávny výbor tom, o čom už raz rokoval: či uchádzač o post kandidáta na ústavného sudcu spĺňa alebo nespĺňa ústavné podmienky. Robí tak na požiadanie predsedu parlamentu Andreja Danka, ktorému sa predchádzajúci záver rokovania výboru nepáčil a trvá na tom, že ho musí zmeniť. Je známe ako má výbor rozhodnúť, neznáme však zostáva, na akom právnom základe.

Mimochodom, ak jeden z uchádzačov možno ešte aj v tomto čase posiela výboru doklady, ktoré majú potvrdiť, že bol najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní – čo je jedna z ústavných podmienok kandidatúry na post ústavného sudcu – výbor ich nielen nemá, ale ani nemôže akceptovať. Ak totiž predseda parlamentu oficiálne stanovil termín, do ktorého ho mali byť doklady predložené, nemožno ho svojvoľne predlžovať. Aj kvôli rovnosti podmienok. Navyše, tzv. oprávnenou osobou, ktorá môže tieto doklady výboru podávať, je navrhovateľ, a nie samotný uchádzač: tak znie zákon aj rozhodnutie predsedu parlamentu. A ako je všeobecne známe, z bezprávia právo nevzniká.

Podobný chaos bude zrejme v parlamente pri rozhodovaní o tom, či voľba kandidátov na post ústavného sudcu má byť verejná alebo tajná. Koalícia tvrdí, že má byť tajná, mimovládne strany bažia po tom, aby bola verejná. Vraj najmä preto, lebo voliči majú podľa nich právo na to, aby vedeli ako poslanci hlasujú aj v personálnych otázkach, a nielen o návrhoch zákonov. Túto politickú zvesť šíria pod kuratelou SaS už dlho, takže sa k nim pridali za podpory niektorých médií aj viaceré mimovládne organizácie a združenia. Presnejšie, šíria ju odvtedy, ako poslanci vládnej koalície SDKÚ-DS, SaS, Mosta-Híd a KDH pred pár rokmi zlyhali v tajnej voľbe generálneho prokurátora.

Vtedy do tejto funkcie takmer zvolili D. Trnku a to aj napriek predchádzajúcej hrozbe premiérky I. Radičovej demisiou. Z tajnej voľby urobili frašku, keď chodili k volebnej urne vo dvojiciach, fotografovali si označené hlasovacie lístky a verejne ich ukazovali. Iba preto vymysleli verejnú voľbu, aby poslancov buď donútili k poslušnosti alebo ich mohli v opačnom prípade hodiť davu. Verejná voľba v personálnych otázkach však nie je súčasťou a znakom demokracie, ale partokracie.

Tak či onak, istý chaos okolo voľby kandidátov na ústavných sudcov vzhľadom na aktérov diania bol a je predvídateľný. Ten, ktorý v parlamente v tejto súvislosti však ešte nastane, sa už veľmi predvídať nedá – licenciu majú politické strany.