Každý vie, že spravodlivosť má byť slepá, a nie hluchá. Že má byť rýchla, a nie pomalá. Že má byť nielen uskutočňovaná, ale má sa takou aj javiť. Nič z uvedeného však neplatí v súvislosti s bývalou štátnou tajomníčkou rezortu spravodlivosti M. Jankovskou.

Mandát sudkyne si uplatnila predčasne a v rozpore so zákonom, čo však nie je ani tak jej chyba, ako chyba predsedu Krajského súdu v hlavnom meste, ktorý to pripustil a ktorý je ešte stále predsedom. Z vôle ministra spravodlivosti G. Gála, ktorý tak za predčasný návrat M. Jankovskej do talára prevzal osobnú zodpovednosť.

Čudný postup minister spravodlivosti G. Gál zvolil aj v prípade odmietania podať návrh na disciplinárne konanie dvoch sudkýň, z ktorých jedna je M. Jankovská. Minister návrh predložil vyšetrovateľom, aby vraj neprišlo k zmareniu trestného konania, keďže návrh na disciplinárne konanie vraj môže byť v niektorých bodoch s ním totožný. A keď by sa disciplinárne konanie právoplatne skončilo potrestaním sudkyne, mohlo by to vraj viesť k zmareniu ďalšieho postupu voči nemu podľa Trestného poriadku. Lebo nemožno potrestať jednu osobu dva krát v tej istej veci.

Isto, takáto situácia, keď má na sudkyňu zamierený hľadáčik aj minister a tiež polícia môže nastať. Avšak, zákon s ňou aj počíta – umožňuje v takom prípade totiž disciplinárne konanie prerušiť. Napríklad preto, lebo sa proti dotknutej osobe začalo viesť trestné konanie. Alebo, keď sa disciplinárny senát domnieva, že môže ísť o trestný čin – konanie preruší a vec postúpi orgánom činným v trestnom konaní. Je pritom azda dôležité, že disciplinárny senát tak musí urobiť, a nie, že tak iba môže urobiť.

Jednoducho povedané: neexistuje žiadny rozumný dôvod na to, aby voči reprezentantovi súdnej moci nebol podaný návrh na disciplinárne konanie, hoci by ho hneď aj začal vyšetrovať za rovnaký skutok reprezentant výkonnej moci. Ide o dve rôzne veci – sudcovská česť nemôže byť závislá iba od rozhodnutia vyšetrovateľa, zmysel aj úloha disciplinárneho konania je v inom.

Napríklad aj v tom, aby ten, kto má právomoc podať návrh na disciplinárne konanie konal hneď a nevyhováral sa na iných. Okrem kolegov M. Jankovskej na Krajskom súde v Bratislave je to minister G. Gál, ale činiť sa mala hlavne z titulu hlavnej predstaviteľky súdnej samosprávy predsedníčka Súdnej rady L. Praženková.

Zhruba po dvoch týždňoch od avizovaného podania návrhu na disciplinárne konanie dvoch sudkýň sa minister G. Gál predsa len rozhýbal a návrh voči jednej z nich - M. Jankovskej - zrejme už aj podal. Druhá sudkyňa zostala za dverami, podobne ako ďalší sudcovia, napríklad David Lindtner, ktorý sa síce vzdal stoličky predsedu súdu, ale iba tým by jeho správanie nemalo byť vybavené či ospravedlnené, pričom v zástupe zostávajú aj mnohé iné ctihodnosti.

Takže ešte raz – prečo sú podané návrhy iba na sudcov M. Jankovskú a Š. Harabina, nevedno. Ani to, prečo ostatným sudcom tí, ktorí majú právo podať návrh na disciplinárne konanie voči nim, je upierané verejne sa očistiť: aj oni majú predsa právo obhájiť svoje správanie a postupy pred disciplinárnym senátom. Je to v ich záujme, je to v záujme sudcovského stavu, je to v záujme spravodlivosti, je to v záujme spoločnosti.

Toto všetko a mnohé iné, prirodzene, vie aj minister spravodlivosti G. Gál, aj predsedníčka Súdnej rady L. Praženková, aj šéfovia súdov a členovia súdnych rád každého súdu, jednoducho prinajmenej každý, kto má právo podať návrh na disciplinárne konanie. A predsa dostatočným a vierohodným spôsobom to nevysvetľujú a ani inak nekonajú.

V čí prospech potom vlastne konajú?