Hoci posledný májový deň tohto roka sa vyrojili v jeden deň až traja pravdepodobní kandidáti na funkciu prezidenta, ešte stále to nie je koniec. Okrem toho, že sa môžu na scéne objaviť aj tzv. praví občianski kandidáti, posledné slovo ešte nepovedali ani tí falošní (občianski kandidáti). Teda takí, ktorí budú mať za chrbtom politickú stranu. Medzi nimi je totiž podstatný rozdiel: hoci aj tí druhí budú zrejme kandidovať s podporou voličov, a nie poslancov, asi každý uzná, že je omnoho jednoduchšie zbierať podpisy za podpory straníckeho aparátu ako jednotlivcov. Nehovoriac o peniazoch.

Zhrnuté a podčiarknuté – predsedovia, podpredsedovia a ďalší členovia strán, ktorí aj keď vstúpia do volebného zápasu na základe petície občanov, občianskymi kandidátmi nebudú. Je to iba finta na voličov.
Je prirodzené, že každým ubiehajúcim dňom sa pre občianskych kandidátov znižuje možnosť stať sa verejnosti známejším. Teda vo voľbách aj uspieť a nielen sa ich pre vlastné potešenie zúčastniť. Za úspech pritom netreba považovať iba postup do druhého kola, ale získanie na svoju stranu a podporu významnejšej časti voličov, povedzme nad 5 percent, čo je prah potrebný na vstup do parlamentu. To sa, prirodzene, týka aj falošných občianskych kandidátov. Ak sa uvedené percento niekomu zdá veľa, možno podotknúť, že v predchádzajúcich voľbách hlavy štátu to znamenalo podporu iba necelých 30 tisíc hlasov. Takže veľa to naozaj nie je.

V každých doterajších voľbách prezidenta voleného priamo voličmi sa objavili aj pozoruhodné osôbky a zdá sa, že inak to nebude ani v tých budúcoročných. Možno tak usúdiť podľa už zverejnených mien ľudí, ktorí verejne prejavili záujem zbierať podpisy pod kandidatúru. Zároveň platí, že ak všetci, čo prejavili verejný záujem sa na voľbách naozaj aj zúčastnia, pôjde o doteraz v súvislosti s voľbami hlavy štátu o najvyšší počet kandidátov. Rekord zatiaľ držia voľby v roku 2014, ktorých sa zúčastnilo 14 kandidátov.

Najzaujímavejší kandidát pritom stále nie je známy. Vzhľadom na dlhodobú aj súčasne stále najväčšiu podporu v spoločnosti, meno kandidáta Smeru-SD nie je totiž stále verejne známe. Čo znamená, že buď ešte neexistuje alebo už taktizuje, ako tomu bolo aj v predchádzajúcich voľbách. V ktorých, na čo sa akosi zabúda, Robert Fico v prvom kole porazil Andreja Kisku. Samozrejme, neporovnateľne dôležitejší bol výsledok druhého kola volieb, ktorý sa skončil presne naopak, ale je dôležité si pripomenúť aj výsledok prvého kola: v nadchádzajúcich voľbách sa totiž črtá, že pri zle nastavenej taktike a stratégii, môže vystreliť aj motyka. Už dnes je totiž viditeľné, že viacero z potencionálnych kandidátov bude načierať voličov z rovnakého brehu. A viacero ďalších z opačného. A ako nás učí ľudová múdrosť, kde sa dvaja bijú, tretí zvíťazí.

Či sa to už niekomu páči alebo nie, ale práve vzhľadom na podporu verejnosti bude kandidát Smeru-SD tým najzaujímavejším. To platí bez ohľadu na to, že v tejto chvíli nevedno, koho navrhnú Most-Híd, SNS či OĽaNO. Pre samotný Smer-SD je kandidát na prezidenta zároveň tým najboľavejším miestom – je veľa takých, ktorý by v jeho mene chceli kandidovať, ale málo takých, ktorých by vedenie strany chcelo podporiť. Ako sa v súčasnosti zdá, zatiaľ ani jeden.

Tak či onak, kým voliči majú na rozhodnutie ešte dostatok času, politickým stranám a každému, kto sa chce volieb prezidenta v budúcom roku zúčastniť, sa nezadržateľne kráti.