Po kauze Holjenčík zažehnala vládna koalícia ďalší vážny spor. Tentoraz však po ňom už zostala na tvári koalície jazva, keďže minister školstva P. Plavčan o chvíľu už ministrom školstva nebude.

Napriek tomu, že spor je vyriešený, vírus ďalších v koalícii zostáva. Na jednej strane to je prirodzené, ide v podstate o vládu troch nekompatibilných politických strán s rôznymi predstavami nielen o vládnutí. Nad tým, že ich spolu lepí iba moc, sa netreba veľmi pohoršovať, keďže je dávnym a dávno preukázateľným faktom, že moc dokáže spojiť aj nespojiteľné.

Na strane druhej sa opäť ukázalo, že dôležité sú nielen postupy hlavných aktérov sporu, ale aj ich spôsoby. Z príbehu celého vedenia sporu vidno, že premiér R. Fico hral na efekt, umelo predlžoval koaličný spor a očividne sa mu to aj podarilo – nikto dnes nahlas nehovorí, že vláda pod jeho vedením prišla o ministra, ale že o neho prišla SNS. Možno povedať, že spor si vychutnával aj v nuansách – napríklad Koaličná rada si schádzala výlučne vo vládnom zariadení. Keď si A. Danko vyboxoval jej stretnutie na pôde parlamentu, premiér náhle ochorel a z rokovania nič nebolo. Keď náhle vyzdravel, rokovanie bolo opäť na Bôriku. Alebo iný príklad – rokovanie vlády, ktoré sa napokon a po protestoch A. Danka, ktorý mu chcel zamedziť, uskutočnilo per rollam. Jeho podstatou totiž bolo to, že premiér Fico žiadny mandát od vlády na stretnutie s francúzskym prezidentom a českým premiérom vôbec nepotreboval.

Jednoducho povedané, už pri vypuknutí sporu R. Fico vedel a videl, že jeho strane ani vláde nehrozí žiadna veľká strata kvetinky a slušne povedané, s koaličnou SNS sa pohral ako mačka s myšou. A. Danko dostal v podstate tvrdú politickú príučku. Nevedno, či škody, ktoré pri nej utrpel, je vôbec možné napraviť. Zatiaľ sa zdá, že nie, jeho politický imidž takpovediac skolaboval. Z koaličného sporu jednoducho vyšiel politicky oslabený, pokorený aj zosmiešnený.

To mu isto a s radosťou dajú pocítiť poslanci mimovládnych strán už pri najbližšom rokovaní parlamentu. Budú mu pripomínať jeho vlastné slová ako ho premiér podrazil, že v SNS ísť na doraz znamená zraziť podpätky a mnoho iného. Fantázie majú mimovládni poslanci naozaj dosť. Na rozdiel od robenia praktickej politiky – návrh na odvolanie ministra Kaliňáka mohli a mali podať už v čase, kedy sa spor vo vládnej koalícii začal a vrcholil, nie až teraz, keď sa partneri udobrili, spor zažehnali a A. Danko so SNS je v oveľa nevýhodnejšej politickej situácii ako v čase, kedy spor so Smerom-SD viedol. Ani R. Ficovi by nebolo v takej chvíli a politickom prostredí všetko jedno – vzhľadom na Kaliňákovu „obľúbenosť“ vo verejnosti – a s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou možno povedať, že by ani neochorel, keď by mal prísť do parlamentu na stretnutie alebo by prišiel aj napriek tomu a bol by ochotný ustúpiť nie jeden, ale aj päť krokov iba kvôli tomu, aby hrozbu možného odvolania zažehnal.

Návrhy na odvolanie ministra Richtera a Kaliňáka, ktoré mimovládne strany teraz avizujú, sú už zbytočné. Je neskoro, poslanci SNS si už nemôžu dovoliť hlasovať za, nanajvýš sa hlasovania môžu zdržať alebo sa ho nezúčastniť. A o poslancoch Mosta-Híd je v tejto súvislosti aj škoda skladať písmenká. Mimovládni poslanci boli jednoducho akýsi prispatí a zo sporu vo vládnej koalícii nedokázali nič politicky vyťažiť.

Na rozdiel od mimovládnych poslancov, možno oceniť správanie sa prezidenta A. Kisku. Totiž : kým jedni politici sa hrali, iní spali, ďalší hnevali či dovolenkovali, prezident v čase, kedy spor vrcholil, mlčal. Veľmi správne.
Tak či onak, prvá jazva na tvári koalície Smer-SD, SNS a Most-Híd je viditeľná a nedokáže ju zakryť žiadny dodatok ku Koaličnej zmluve ani potriasanie rúk jej lídrov pred kamerami. Mohlo by to znamenať veľa, ale vzhľadom na politickú situáciu, angažovanosť spoločnosti, médií a politiku mimovládnych strán, to neznamená takmer nič. Krajina sa rúti ďalej.