Necelé dva mesiace pred predčasnými parlamentnými voľbami sa čoraz častejšie zjavujú správy o tom, s kým je ochotná tá-ktorá strana/koalícia ísť do koalície po voľbách. Povedané skratkou, s kým bude koalovať a s kým už nie.

Aj napriek takmer až miestoprísažným vyhláseniam či dušovaním sa, treba poznamenať, že ide iba o súčasť planých predvolebných sľubov. Stále platí, že keď strany/koalícia voličov lákajú, pekne – hoci falošne – im pritom spievajú. Nie je to nič odsúdeniahodného, taká je volebná kampaň všade, keďže kampaň je čas rozdávania sľubov. Čoraz častejšie pritom možno pozorovať, že voliči na ne naletia a zháčia sa až keď stoja sami za volebnou plentou, držiac v ruke hlasovacie lístky. Výsledky volieb sú tak iné ako výsledky prieskumov.

Týka sa to aj vyhlásení straníkov/koaličníkov pred voľbami a po voľbách. Je to prirodzené, keďže situácia pred voľbami a po voľbách je diametrálne odlišná. Pred voľbami každý kandidujúci sľubuje voličom zniesť aj modré z neba a po voľbách si ho časť z nich nájde pod očami. Zázraky na počkanie a nemožné do troch dní. Je to prípustné, hoci v následných voľbách sa darí stranám/koalíciám zväčša burcovať voličov o čosi pomenej. Výnimkou sú výnimočné situácie, ktoré však nesúvisia s politickou prácou, ale skôr s vážnymi a zväčša aj tragickými udalosťami, ktoré zasiahnu značnú časť spoločnosti.

No. Ak dnes hocijaký straník s vážnou tvárou tvrdí, že po voľbách nepôjde v žiadnom prípade do vládnej koalície s hentým, onen s tamtým a ďalší s onakým, veriť možno iba tým, ktorí sa do parlamentu nedostanú. Výnimku do predchádzajúcich volieb tvorili extrémisti, ale aj to sa vďaka trom rokom pôsobenia bývalej vládnej koalície po voľbách v roku 2020 už zmenilo. Takže hoci sa dnes strany/koalícia prsia, že nebudú koalovať s hocikým, keď príde na lámanie chleba – delenie moci – vymenia predvolebné sľuby za povolebnú realitu. V mene záchrany krajiny, ktorú však voliči zachraňujú už od jej vzniku, aj keď si to nemuseli všimnúť ani uvedomiť.

Postačí azda iba jeden príklad, keď sa strany po voľbách priam ruvali o priazeň politického zloducha V. Mečiara a jeho ĽS-HZDS a to z jedného aj druhého tábora. Lebo vedeli, že sa nehrá o fazuľky, ale reálnu moc na štyri roky, pokiaľ si to robením politiky sami nepokazia a volebné obdobie neskrátia. Stále totiž platí aj to, že vládnu koalíciu dokáže poraziť iba samotná vládna koalícia a nikto iný. Opäť – stačí si spomenúť ako začínala vládna koalícia po voľbách v roku 2020 s historicky najvyššou ústavnou podporou až 95 poslancov a ako skončilo Slovensko – vládou prezidentky Z. Čaputovej. Lebo vláda Ľ. Ódora nie je ani úradníckou, ale prezidentkinou vládou – úradníckou by bola vtedy, ak by jej parlament vyslovil dôveru, čo sa však nestalo.

Je (ne)prirodzené, že médiá kladú straníkom/koaličníkom otázku, s kým sú ochotní ísť po voľbách do vládnej koalície a kde je pre nich červená čiara, keďže ide o jednu z najľahších otázok. Následne je samozrejmé, že sa títo vymedzujú voči iným, keďže v kampani je dovolené takmer všetko a sľuby tak lietajú zo všetkých svetových strán. A keďže straníkom/koaličníkom aj veria – hoci je kampaň – v tejto chvíli to vyzerá už aj tak, vzhľadom na vyhraňovanie sa voči volebným súperom, že by vládu nezložil nikto. A začínajú sa špekulácie či skloňovanie výrazov ako povolebný pat či rovno opakovanie volieb. Na otázku, prečo by strany/koalícia, ktoré vrazili do volieb milióny eur, mali namiesto ich čerpania zo štátu opäť míňať a pritom riskovať, či sa do parlamentu aj dostanú, však relevantná odpoveď neexistuje.