Rok 2017 opäť naplno odhalil nedostatky v spravovaní štátu, krízu politiky, ale tiež osobnostné (ne)schopnosti jej viacerých aktérov.

Na domácej pôde, v zahraničnej politike Slovensko totiž vážnejšie nevybočilo z doterajšieho pôsobenia.

Naopak, zaznamenalo v nej aj značný úspech, keď minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák síce najskôr prehral v súboji o kreslo generálneho tajomníka OSN, aby sa následne a už bez súboja stal predsedom 72. Valného zhromaždenia OSN.

Na domácej pôde však podobný úspech, akési pozitívne vytŕčanie z radu, nevidieť. Rúcalo sa takmer všetko – systém aj povesť jeho viacerých predstaviteľov. Napríklad predseda parlamentu, ktorý mal kedysi našliapnuté k politickým výšinám, utrpel v roku 2017 aj so svojou stranou citeľné straty a je otázne, či sa z nich vôbec spamätajú, keďže ľudová tvorivosť nielenže nezabúda, ale ani neodpúšťa.

V roku 2017 boli potvrdené ďalšie straty zatiaľ stále najsilnejšej politickej strany Smer-SD. Nenahraditeľné, keďže jej predseda a zároveň premiér prišiel o to najcennejšie, čím argumentoval: stabilitu vlády. Iba v tomto roku mu „poslušnosť“ vypovedali obaja koaliční partneri – najskôr A. Danko zrušil Koaličnú dohodu a na konci roka sa k nemu kvôli platom niektorých ústavných činiteľov pridal aj B. Bugár. Nehovoriac už o tom, že Smer-SD prehral vo voľbách do VÚC takým spôsobom, že jediným, kto dokázal hovoriť o víťazstve, bol jej predseda R. Fico. Nikto iný sa v strane z takéhoto víťazstva viditeľne neradoval.

Zlý politický rok mal aj prezident A. Kiska. Hoci zlé správy neprichádzali z prezidentského paláca, ale z Úradu vlády, ministerstva vnútra či finančnej správy. A tak sa aj časť verejnosti dozvedela o A. Kiskovi veci, ktoré sa o ňom dozvedieť nechcela, čo však neznamená, že sa nestali. Skôr naopak, najhoršie pre A. Kisku je to, že sa naozaj stali. Isto, v porovnaní s niektorými ďalšími osobami či už verejného alebo celebritného života zostáva A. Kiska aj pri tom všetkom, čo sa na neho počas roka 2017 vyvalilo, stále neviniatkom. Problém je v inom – uvedených osôbok vo verejnom živote je veľa, ale prezident len jeden.

Z roztrasených inštitúcií sa na konci roka zastabilizoval iba Ústavný súd, ktorý už má – vďaka prezidentovi A. Kiskovi – plný počet sudcov. To sa nedá povedať o Súdnej rade, ktorej chýbajú traja členovia už tak dlho, že vzniká otázka, či by nemohla mať aj o troch členov menej. Nastálo.

Mimoriadne zabrať dostala v roku 2017 ústavnosť. V prvom polroku bola Ústava SR novelizovaná tempom raz za dva mesiace, čo je nevídaný a naozaj nevšedný výkon. Kvantita však bola v každom jednom prípade na úkor kvality. V tejto súvislosti sa však činil aj Ústavný súd, ktorý rozšíril doterajšie poznanie a články Ústavy o úplne nové, niekedy až vskutku fantastické dimenzie.

Na konci roka 2017 sa nezdá, že budúci rok prinesie na Slovensko upokojenie politickej scény, stabilitu inštitúcií či lepšie spravovanie vecí verejných. Tak, aby boli nielen v mene ľudí, ale hlavne v ich prospech.

Roztrasená politická scéna, ktorá určuje tempo aj kvalitu života, žiaľ, zatiaľ neveští mnoho dobrého. A o zmysluplnej alternatíve k súčasnej koalícii, ktorá by k tomu mohla napomôcť – alebo by aspoň pomohla zlepšiť kvalitu súčasnej koalície, keďže by ju už len svojou existenciou dostala pod tlak – ani nechyrovať.
Zhrnuté a podčiarknuté - nech je rok 2018 lepší ako bude.