Heslo „Nemôžu mať všetko!“ sa stalo jedným z hlavných politických posolstiev pred nadchádzajúcimi voľbami prezidenta. Mimovládni poslanci ho opakujú s naliehavosťou hraničiacou s fanatickosťou a odznieva tiež na námestiach, na ktorých ľudia protestujú voči spôsobom súčasnej vládnej koalície. Heslo má vyjadrovať najmä to, že v prezidentských voľbách nemôže vyhrať P. Pellegrini, pretože je súčasťou vládnej koalície, ktorá z troch najvyšších ústavných funkcií na Slovensku už obsadila dve – kreslo premiéra aj predsedu parlamentu.

Z vecného hľadiska ide o nezmysel, keďže politici majú v demokratickej krajine s parlamentným systémom vždy iba toľko moci, koľko im vo voľbách nadelia voliči. Nikdy nie viac ani menej. To, že následne môžu obsadiť celú krajinu svojimi členmi, sympatizantami či prívržencami – a to od upratovacích čiat až po napríklad šéfa Súdnej rady – je len jeden z dôsledkov rozhodnutia voličov vo voľbách. Pričom prezidenta volia taktiež voliči – nikto iný ho zvoliť nevie, nedokáže a ani nesmie.

Z politického hľadiska je uvedené heslo už zaujímavejšie. Prirovnať ho možno k zaklínadlu – je jednoduché, ľahko zapamätateľné, možno ho skríknuť na jeden nádych a dá sa pri ňom predstavovať aj inak nepredstaviteľné. Z hľadiska politického populizmu a propagandy nemá chybu, napokon, aj preto je úspešné a mimovládni politici sa ho aj preto nemienia vzdať. A neexistuje na to ani dôvod, koniec-koncov, aj heslá patria k politike, resp. sú jej neoddeliteľnou súčasťou.

Dôležitejšie je iné – poznanie, že súčasná vládna koalícia nielenže nemôže, ale ani nebude mať všetko. A to je iba dobre. Aj preto, lebo keď mala v predchádzajúcom volebnom období vládna koalícia naozaj všetko – prezidentku, predsedu parlamentu, premiéra, ústavnú väčšinu 95 poslancov a napríklad aj šéfa Súdnej rady – skončilo to desivo.

V tomto jednom volebnom období vládlo až päť vlád, z toho boli tri prezidentské, pričom utrpenie sa skončilo až predčasnými parlamentnými voľbami. Mimochodom, ich termín SaS a OľaNO s pomocou prezidentky Z. Čaputovej odďaľovali, predlžovali a naťahovali ako žuvačku. Lebo chceli mať aj naďalej všetko, s výnimkou zodpovednosti za vlastné skutky aj pred vlastnými voličmi.

Heslo sem-heslo tam, faktom zostáva, že súčasná vládna koalícia nebude mať všetko ani ak by chcela. Ba ani ak by veľmi chcela. A to ani v prípade, ak by P. Pellegrini vyhral prezidentské voľby. Lebo ústavnú väčšinu poslancov jej môžu nadeliť iba voliči v parlamentných voľbách. Presne tak, ako ju nadelili v tých predchádzajúcich inej koalícii. A parlamentné voľby sú zatiaľ – či už chvalabohu alebo žiaľbohu – v nedohľadne.