Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Juraj Hrabko komentuje závery víkendovej Republikovej rady Mosta - Híd.
Autor Juraj Hrabko
Určitým spôsobom sme robili „obetu“ v prospech Slovenska, riekol predseda strany Most-Híd pri hodnotení účinkovania jeho strany po prvom roku od parlamentných volieb. A na margo rozhodnutia Mosta-Híd vstúpiť do koalície so Smerom-SD a SNS. A ešte predtým aj so stranou Sieť.
Je to zaujímavé hodnotenie, keďže z neho vidno, že aj po roku od volieb sa potrebuje strana verejne vyviniť zo vstupu do koalície so stranami, ktoré predtým dlhodobo kritizovala. Samozrejme, z vecného ani politického hľadiska zatiaľ o žiadne obetovanie nešlo. Bola to obyčajná chladná politická kalkulácia, vrátane počítania a spočítania poslaneckých žetónov, ktorá napokon rozhodla o tom, že Béla Bugár sa stal spolupracovníkom Roberta Fica a Andreja Danka. Pri skladaní vládnej koalície nehrá nič dôležitejšiu úlohu, ako rozdelenie moci. A tá sa, prirodzene, delí tým lepšie, čím je v koalícii menej strán.
Po roku od parlamentných volieb si z tohto hľadiska Most-Híd nemôže naozaj sťažovať. Strana má také silné mocenské postavenie, aké jej z výsledkov volieb vôbec nevyplýva. Má dvoch podpredsedov parlamentu, spolu pätnásť poslancov, troch ministrov, piatich štátnych tajomníkov, dvoch splnomocnencov vlády a celý rad štátnych úradníkov na rôznych úrovniach, dosadených a roztrúsených po celom Slovensku. Napríklad aj zastúpenie v Eximbanke P. Hrušovským. A to všetko dosiahla s volebným výsledkom necelých 170 tisíc voličov.
To nie je a ani nemôže byť žiadna obeta, to je jednoducho vynikajúci a pritom volebnému výsledku nezodpovedajúci jednoznačný politický úspech. Inými slovami, ak takto vyzerá obeta, potom by sa isto rada obetovala každá politická strana.
Lenže nie každej sa to aj podarí. Nič nie je zadarmo, ani účinkovanie vo vládnej koalícii. Most-Híd je od svojho vzniku pevný v základoch len vďaka istej skupine voličov, pre ktorú je zatiaľ nenahraditeľný. Iba vďaka nim neskončil podobne, ako skončila Sieť a ako by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, skončila akákoľvek iná strana. Poukazujú na to aj výsledky prieskumov verejnej mienky, v ktorých sa Most-Híd stále motá tesne nad hranicou vstupu do parlamentu a nedokáže vystúpiť do zabezpečenej zóny.
A to aj napriek tomu, že sa B. Bugárovi potichu darí presadzovať požiadavky, ktoré Smer-SD v minulosti odmietal a ktoré sú dôležité pre ľudí, žijúcich na juhu krajiny. Napríklad označenie železničných staníc dvojjazyčnými názvami. Mimochodom, k politickým úspechom strany Most-Híd nepochybne patrí tiež to, že má nateraz najväčší koaličný potenciál. Zároveň však existuje viacero vecí, ktorými odpudzuje ostatných voličov – napríklad podpora jeho strany a poslancov novele zákona o rokovacom poriadku parlamentu.
No. Keďže takúto obeť od Mosta-Híd nežiadali ani jeho voliči, hovoriť dnes o nej môže byť síce pekné, ale zároveň aj predčasné. To bude možné hovoriť až potom, ak sa Most-Híd po ďalších voľbách nedostane do parlamentu. V takom prípade to však vlastne bude, moderne povedané, „samoobeta“.
Je to zaujímavé hodnotenie, keďže z neho vidno, že aj po roku od volieb sa potrebuje strana verejne vyviniť zo vstupu do koalície so stranami, ktoré predtým dlhodobo kritizovala. Samozrejme, z vecného ani politického hľadiska zatiaľ o žiadne obetovanie nešlo. Bola to obyčajná chladná politická kalkulácia, vrátane počítania a spočítania poslaneckých žetónov, ktorá napokon rozhodla o tom, že Béla Bugár sa stal spolupracovníkom Roberta Fica a Andreja Danka. Pri skladaní vládnej koalície nehrá nič dôležitejšiu úlohu, ako rozdelenie moci. A tá sa, prirodzene, delí tým lepšie, čím je v koalícii menej strán.
Po roku od parlamentných volieb si z tohto hľadiska Most-Híd nemôže naozaj sťažovať. Strana má také silné mocenské postavenie, aké jej z výsledkov volieb vôbec nevyplýva. Má dvoch podpredsedov parlamentu, spolu pätnásť poslancov, troch ministrov, piatich štátnych tajomníkov, dvoch splnomocnencov vlády a celý rad štátnych úradníkov na rôznych úrovniach, dosadených a roztrúsených po celom Slovensku. Napríklad aj zastúpenie v Eximbanke P. Hrušovským. A to všetko dosiahla s volebným výsledkom necelých 170 tisíc voličov.
To nie je a ani nemôže byť žiadna obeta, to je jednoducho vynikajúci a pritom volebnému výsledku nezodpovedajúci jednoznačný politický úspech. Inými slovami, ak takto vyzerá obeta, potom by sa isto rada obetovala každá politická strana.
Lenže nie každej sa to aj podarí. Nič nie je zadarmo, ani účinkovanie vo vládnej koalícii. Most-Híd je od svojho vzniku pevný v základoch len vďaka istej skupine voličov, pre ktorú je zatiaľ nenahraditeľný. Iba vďaka nim neskončil podobne, ako skončila Sieť a ako by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, skončila akákoľvek iná strana. Poukazujú na to aj výsledky prieskumov verejnej mienky, v ktorých sa Most-Híd stále motá tesne nad hranicou vstupu do parlamentu a nedokáže vystúpiť do zabezpečenej zóny.
A to aj napriek tomu, že sa B. Bugárovi potichu darí presadzovať požiadavky, ktoré Smer-SD v minulosti odmietal a ktoré sú dôležité pre ľudí, žijúcich na juhu krajiny. Napríklad označenie železničných staníc dvojjazyčnými názvami. Mimochodom, k politickým úspechom strany Most-Híd nepochybne patrí tiež to, že má nateraz najväčší koaličný potenciál. Zároveň však existuje viacero vecí, ktorými odpudzuje ostatných voličov – napríklad podpora jeho strany a poslancov novele zákona o rokovacom poriadku parlamentu.
No. Keďže takúto obeť od Mosta-Híd nežiadali ani jeho voliči, hovoriť dnes o nej môže byť síce pekné, ale zároveň aj predčasné. To bude možné hovoriť až potom, ak sa Most-Híd po ďalších voľbách nedostane do parlamentu. V takom prípade to však vlastne bude, moderne povedané, „samoobeta“.
