„Pokladám za správne, aby každý jeden politik, každý jeden verejný činiteľ, akonáhle je podozrenie z čokoľvek, aby sa postavil, vysvetlil, povedal svoj názor a odpovedal na otázky,“ vyhlásil prezident A. Kiska po zverejnení informácie, že mal opletačky s účtovníctvom v jeho firme.

Samozrejme, ani on na otázky novinárov neodpovedal, nie je predsa v politike už žiadny amatér. Ako bol v čase, kedy sa predmetná udalosť – náklady na jeho prezidentskú kampaň boli dané aj do účtovníctva jeho firmy – stala.
A to, že sa stala je neodškriepiteľné. Finančné náklady tejto operácie vyčíslil samotný prezident, otázne zostávajú náklady takpovediac spoločensko-politické. Nikto iný ako spoločnosť o nich totiž nemôže a nedokáže rozhodnúť. Presnejšie to, čo a v akej miere je pre ňu ešte akceptovateľné a čo už nie.

Nebude to ľahké rozhodovanie, to vidno už teraz. Nielen z titulkov médií, ale najmä z rozdielnych prístupov a delenia na „našich“ a „ich“ ľudí. Časť spoločnosti stojí za tým našim, časť za tým ich a ďalšej časti, známej pod názvom mlčiaca väčšina, sú naši aj ich úplne fuk. Čo je azda najhoršie.

V daných možnostiach je iba správne, že zákon platí rovnako tak pre prezidenta Kisku ako aj podnikateľa Bašternáka. Obom im umožňuje sa z daňových nezrovnalostí „vykúpiť“. Možno sa síce domnievať, že jeden z nich na rozdiel od druhého konal úmyselne, ale vylúčiť úmysel ani u toho druhého nie je zatiaľ dosť dobre možné. Neexistujú na to aspoň žiadne fakty ani argumenty.

Rovnako ako neexistujú – okrem rozdelenia na našich a ich – ani v ďalších prípadoch. Zosobnene povedané, na jednej strane stoja sympatizanti a podporovatelia napríklad R. Fica, R. Kaliňáka či L. Bašternáka, na strane druhej sympatizanti a podporovatelia A. Kisku, F. Rybaniča či I. Matoviča.

Tí prví obhajujú napríklad zverejnenie účtovných záležitostí politického súpera premiérom Ficom, pričom odsudzujú rovnaký postup poslaneckým asistentom F. Rybaničom. Tí druhí obhajujú napríklad nezrovnalosti v účtovníctve A. Kisku, ale odsudzujú nezrovnalosti L. Bašternáka. Hoci správanie a spôsoby aktérov v oboch prípadoch možno v podstate veci považovať za podobné, ak nie rovnaké. Ani R. Fico ani F. Rybanič totiž nemali žiadne právo zverejniť to, čo zverejnili rovnako, ako ani A. Kiska ani L. Bašternák nemali v účtovníctve postupovať tak, ako postupovali. K „dobru“ L. Bašternáka pritom možno aj započítať, že nie je verejným činiteľom resp., že sa na spravovaní vecí verejných, na rozdiel od všetkých menovaných, oficiálne nepodieľa.

Tak či onak, azda najviditeľnejší rozdiel spočíva v tom, že tí čo sa tešili, keď boli zverejnené informácie o R. Ficovi, R. Kaliňákovi či L. Bašternákovi - a obhajovali to verejným záujmom - boli zároveň pohoršení, keď boli zverejnené informácie o A. Kiskovi, F. Rybaničovi či I. Matovičovi a verejný záujem v tom nevideli. Tí druhí zase naopak.

Dramatizovanie prezidenta A. Kisku, podľa ktorého sa „v týchto dňoch rozhoduje, či Slovensko je, alebo nie je mafiánskym štátom,“ nie je aj preto vôbec namieste. To, že sa ho zverejnenie informácií o jeho podnikaní a financovaní kampane osobne dotklo, je celkom iná vec. Ešte inak – ak by toto vyjadrenie myslel prezident naozaj vážne, potom by rozhodne nemal ísť s prejavom do USA, ale do slovenského parlamentu.