Nedávne nezvolenie T. Lehotského (Za ľudí) do funkcie podpredsedu parlamentu má - ako obvykle - politický aj vecný rozmer.

Najskôr vo všeobecnosti. Nezvolením T. Lehotského sa v praxi opäť preukázal zmysel a oprávnenosť tajnej voľby v personálnych otázkach. Inými slovami, naozaj slobodné hlasovanie poslancov. Teda nie pod kuratelou ich politických strán, ktorých časť aj preto vždy, keď je to čo len trochu možné, presadzuje aj v personálnych otázkach verejnú voľbu. Dobre pritom vedia, že v podstate presadzujú partokraciu, a nie demokraciu - vo verejnej voľbe hlasovanie totiž poslancov kontrolujú, v tajnej ich kontrolovať nemôžu. A to ani pod fintou či rúškom toho, že vraj poslancov pri verejnej voľbe môžu kontrolovať voliči, ktorí im to už o pár rokov neskôr môžu spočítať v parlamentných voľbách.

Vidno to aj z politického rozmeru aktuálneho prípadu, keď každá koaličná strana tvrdí, že jej poslanci dohodu na zvolení T. Lehotského neporušili. Napriek tomu a ústavnej väčšine koaličných poslancov však do funkcie podpredsedu parlamentu nebol zvolený. Zo strany Za ľudí ide síce o značnú nepríjemnosť, faktom však je, že poslanci hlasovali tak ako sa hlasovať má - slobodne. Slovami ústavy - „podľa svojho svedomia a presvedčenia“. A teda nie viazaní straníckymi dohodami či príkazmi. Možno špekulovať o tom, ktorý zo zástupcov ľudu to bol alebo boli - motív mohli mať v každej strane, vrátane Za ľudí - ale o tom, že poslanci hlasovali tentoraz slobodne, sa špekulovať nedá: o tom zreteľne a nahlas hovorí výsledok. Aj preto, lebo stranícka disciplína v tajnej voľbe jednoducho nefunguje. Zhrnuté, podčiarknuté, opakované - verejná voľba neznamená kontrolu verejnosťou, ale politickými stranami, aby mohli kontrolovať či poslanci hlasujú v súlade s politickými dohodami ich šéfov. A neposlušných mohli trestať.

Nezvolenie T. Lehotského má, prirodzene, aj vecný rozmer. Z praktického hľadiska - aj šetrenia prostriedkami daňových poplatníkov - je výhodnejšie, ak by funkcia určená pre Za ľudí zostala neobsadená, keď Za ľudí už nebude. Presnejšie, keď bude bez poslaneckého klubu, čo nateraz a vďaka vnútrostraníckym konfliktom a sporom reálne hrozí. Bolo by nielen politicky nenáležité, ale aj smiešne, keby strana, ktorá nemá ani len poslanecký klub, mala zastúpenie vo vedení parlamentu reprezentované funkciou jeho podpredsedu. A pôžitkami, ktoré tejto funkcii prináležia.

Odhliadnuc od dôvodu, pre ktorý stratila strana Za ľudí funkciu podpredsedu NR SR - hrubé porušenie pandemických pravidiel J. Šeligom - politicky platí, že ak poslanecký klub Za ľudí zostane existovať, vládna koalícia by mala T. Lehotského do funkcie zvoliť. Ak poslanecký klub existovať nebude, strana Za ľudí by nemala mať ani podpredsedu parlamentu. Lebo v takom prípade za ním nebude stáť ani 7 vlastných poslancov. Povedané jednou vetou - parlamentné počty nepustia a základný politický poriadok tiež.