Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Komentár Karla Hvížďalu uverejňujeme so súhlasom Českého rozhlasu Plus, ktorého je autor externým komentátorom.
Autor Teraz.sk
Každý útlak, ak trvá dlho, narazí na hranice, kedy sa stane pre hrdých ľudí dbajúcich na svoju dôstojnosť neúnosný, a tí sa potom vzoprú.
To sa u nás stalo aj v 70. rokoch minulého storočia za tzv. normalizácie, ktorá mala zakryť nenormálnosť vládnucu v našej zemi po okupácii Československa sovietskou armádou a jej satelitnými armádami.
Impulzom k vážnejším protestom spojený s 1. januárom 1977 a Chartou 77 bol proces proti hudobníkom zo skupiny Plastikov. Tento, ako mi povedal Václav Havel, bol svojim spôsobom vážnejší a nebezpečnejší ako procesy zo začiatku 70. rokov, pretože nešlo o zápas s politickými protivníkmi, ktorí museli do istej miery počítať s tým, že riskujú. To bol už útok totalitného systému na samotný život, na samotnú ľudskú slobodu a integritu.
Odpor voči tomuto procesu viedol najskôr k tomu, že skupina intelektuálov napísala list spisovateľovi a nositeľovi Nobelovej ceny Heinrichovi Böllovi, o ktorom vedeli, že je na takýto druh útlaku veľmi citlivý.
Podpísali ho ľudia ako básnik Jaroslav Seifert, literárny historik František Černý a filozof Karel Kosík. Dôležitosť tohto protestu pochopili dokonca aj niektorí komunisti. A tak sa začalo rodiť spoločenstvo, ktoré koncom roku 1976 napísalo Chartu 77.
Prvá schôdzka autorov a budúcich signatárov sa konala 10. decembra 1976 v byte Jaroslava Kořána, na ktorej boli historik Vendelín Komenda, bývalý tajomník ÚV KSČ Zdeněk Mlynář, spisovatelia Pavel Kohout a Václav Havel. Na ďalších schôdzkach sa k nim ešte pridali Petr Uhl, bývalý minister zahraničia Jiří Hájek a Ludvík Vaculík.
Keď vo štvrtok 6. januára 1977 viezol Pavel Landovský vo svojom pretekárskom saabe Ludvíka Vaculíka, Václava Havla a Zdeňka Urbánka na poštu, z ktorej chceli odoslať text Charty na najrôznejšie adresy, už ich sledovali eštebáci. Do schránky sa im podarilo nepozorovane vložiť iba asi štyridsať obálok.
Landovského auto zablokovali v Prahe, kúsok nad Leninkou, dnes Európskou triedou, za gymnáziom. Pavel Landovský zvnútra zamkol auto, aby sa nemohli dostať dovnútra a eštebáci do neho zúrivo trieskali. Landovský to komentoval slovami: „Vidíš, teraz trieskajú do auta, trochu sa unavia a až budú trieskať nás, nebude to tak bolieť.“ Havel na to reagoval slovami: „To nám ten boj za ľudské práva pekne začína.“
A pretože bol presvedčený, že nerobia nič zlé, odomkol auto a v tom momente videl Landovský iba jeho podrážky: vytiahli ho ako koberec, ako rúru. Podobne z auta vytiahli aj Vaculíka, podávali si ho nad hlavami ako kladu.
Landovský sa s nimi hádal a mal šťastie, že niekto z pozerajúcich zvolal: „Aha, pán Landovský zase filmuje.“ Eštebáci mali totiž so sebou kameramana. Až po tejto vete si policajti uvedomili, že sú tam ľudia. K Landovskému posadili jedného eštebáka a všetci na autách odišli.
Takže videné z odstupu, to bolo našťastie aj trochu žartovné, aj keď to pre rad ľudí malo tragické následky. Ako prvý zomrel po niekoľkohodinovom výsluchu 13. marca filozof Jan Patočka. V októbri 1979 bolo odsúdených šesť chartistov vrátane Václava Havla na tri až päť rokov odňatia slobody a všetci ďalší boli perzekvovaní.
To sa u nás stalo aj v 70. rokoch minulého storočia za tzv. normalizácie, ktorá mala zakryť nenormálnosť vládnucu v našej zemi po okupácii Československa sovietskou armádou a jej satelitnými armádami.
Impulzom k vážnejším protestom spojený s 1. januárom 1977 a Chartou 77 bol proces proti hudobníkom zo skupiny Plastikov. Tento, ako mi povedal Václav Havel, bol svojim spôsobom vážnejší a nebezpečnejší ako procesy zo začiatku 70. rokov, pretože nešlo o zápas s politickými protivníkmi, ktorí museli do istej miery počítať s tým, že riskujú. To bol už útok totalitného systému na samotný život, na samotnú ľudskú slobodu a integritu.
Odpor voči tomuto procesu viedol najskôr k tomu, že skupina intelektuálov napísala list spisovateľovi a nositeľovi Nobelovej ceny Heinrichovi Böllovi, o ktorom vedeli, že je na takýto druh útlaku veľmi citlivý.
Podpísali ho ľudia ako básnik Jaroslav Seifert, literárny historik František Černý a filozof Karel Kosík. Dôležitosť tohto protestu pochopili dokonca aj niektorí komunisti. A tak sa začalo rodiť spoločenstvo, ktoré koncom roku 1976 napísalo Chartu 77.
Prvá schôdzka autorov a budúcich signatárov sa konala 10. decembra 1976 v byte Jaroslava Kořána, na ktorej boli historik Vendelín Komenda, bývalý tajomník ÚV KSČ Zdeněk Mlynář, spisovatelia Pavel Kohout a Václav Havel. Na ďalších schôdzkach sa k nim ešte pridali Petr Uhl, bývalý minister zahraničia Jiří Hájek a Ludvík Vaculík.
Žartovanie s tragickými následkami
Keď vo štvrtok 6. januára 1977 viezol Pavel Landovský vo svojom pretekárskom saabe Ludvíka Vaculíka, Václava Havla a Zdeňka Urbánka na poštu, z ktorej chceli odoslať text Charty na najrôznejšie adresy, už ich sledovali eštebáci. Do schránky sa im podarilo nepozorovane vložiť iba asi štyridsať obálok.
Landovského auto zablokovali v Prahe, kúsok nad Leninkou, dnes Európskou triedou, za gymnáziom. Pavel Landovský zvnútra zamkol auto, aby sa nemohli dostať dovnútra a eštebáci do neho zúrivo trieskali. Landovský to komentoval slovami: „Vidíš, teraz trieskajú do auta, trochu sa unavia a až budú trieskať nás, nebude to tak bolieť.“ Havel na to reagoval slovami: „To nám ten boj za ľudské práva pekne začína.“
A pretože bol presvedčený, že nerobia nič zlé, odomkol auto a v tom momente videl Landovský iba jeho podrážky: vytiahli ho ako koberec, ako rúru. Podobne z auta vytiahli aj Vaculíka, podávali si ho nad hlavami ako kladu.
Landovský sa s nimi hádal a mal šťastie, že niekto z pozerajúcich zvolal: „Aha, pán Landovský zase filmuje.“ Eštebáci mali totiž so sebou kameramana. Až po tejto vete si policajti uvedomili, že sú tam ľudia. K Landovskému posadili jedného eštebáka a všetci na autách odišli.
Takže videné z odstupu, to bolo našťastie aj trochu žartovné, aj keď to pre rad ľudí malo tragické následky. Ako prvý zomrel po niekoľkohodinovom výsluchu 13. marca filozof Jan Patočka. V októbri 1979 bolo odsúdených šesť chartistov vrátane Václava Havla na tri až päť rokov odňatia slobody a všetci ďalší boli perzekvovaní.
