Komentár Karla Hvížďalu uverejňujeme so súhlasom Českého rozhlasu Plus, ktorého je autor externým komentátorom.
Autor Teraz.sk
Veľa komentátorov a niektoré titulky novín hlásali, že Miloš Zeman devastuje českú spoločnosť. Lenže to je iba dôsledok.
Preto by sme sa mali pýtať: Čo umožnilo v našej civilizácii vstup do politiky osobám, ktoré devastujú verejný priestor, prekračujú všetky zavedené zvyklosti, bez ostychu klamú, vymýšľajú sprisahanecké teórie, urážajú súperov a útočia na inštitucionálnu podstatu štátu a politickú orientáciu?
Tento problém sa netýka iba Českej republiky, ale zápasia s ním okrem iných aj Spojené štáty, ktoré boli dlho príkladom fungujúcej demokracie. Taká demokracia bola vždy o kompromisoch, o snahe nájsť pravdu, ktorú nikto nevlastnil.
Prečo naraz odmietame systém, ktorý nám umožnil žiť od 2. svetovej vojny v mieri a zabezpečil nám vysokú životnú úroveň? Odpoveď, ako pripomínali niektorí politológovia, možno hľadať už v 180 rokov starom diele Alexisa de Tocquevilleho. Podľa neho občan, ktorý sa venuje iba obchodu, produkuje nepolitické prostredie sústredené len na vlastný prospech.
Preto čím je širší liberalizmus, tým viac sú ľudia apolitickí. Tento proces, predvídal Tocqueville, napokon demokraciu vyprázdni. Občania sa vzdajú možnosti spoluúčastniť sa na budovaní štátu a štát sa premení v diktatúru, esteticky egalitársku s akceptovaným úplatkárstvom.
Ďalšou otázkou potom je: Ako sme to mohli dopustiť? Odpoveď znie: Naša politika a ekonómia neurobila súkromie súčasťou politiky, ako sa predpokladalo ešte na konci 60. rokov, ale naopak, privatizovala politiku.
Následkom toho veľa času strácame tým, že uvažujeme o peniazoch a o zisku: kalkulujeme, dokonca aj so štátnymi vyznamenaniami, aby sme profitovali na nízkych nákladoch a zvýšili osobné zisky. Naše duše sú tým vystavené veľkému podráždeniu, presýtené výzvami, ktoré sa ale všetky týkajú iba jedného segmentu našej existencie.
Spoločnosť sa vďaka tomu dostala do štádia, v ktorom hlavným cieľom nie je spokojný konzument, ale naopak stále nespokojný človek, ktorý je dráždený virtuálnym elektronickým svetom, ale pritom každé vzrušenie sa ho dotkne len na veľmi krátky čas. Svet sa pre normálneho človeka stáva zložitý a ťažko zrozumiteľný, a preto hľadá jednoduché odpovede na zložité otázky.
To umožňuje na jednej strane politikom ako Andrej Babiš útočiť na ľudí prázdnymi heslami typu: „Nie sme ako politici, makáme“, a na druhej strane, aby sa mocichtivý politik udržal v centre verejného záujmu, stačí mu upozorňovať na seba tým, že prekračuje všetky normy. Na túto kartu vsádzajú politici ako je Miloš Zeman či Donald Trump.
Môžeme si za to sami, keď sme zabudli na to, že pravda predstavuje nekonečný proces, úsilie a víťazstvo osobnej zodpovednosti nad kolektívnou zodpovednosťou. A pretože nebezpečenstvo, v ktorom žijeme - na rozdiel od nebezpečenstva, ktoré nám ukazuje televízia – je nudné, už nás nevzrušuje a ocitáme sa v pasci.
Preto by sme sa mali pýtať: Čo umožnilo v našej civilizácii vstup do politiky osobám, ktoré devastujú verejný priestor, prekračujú všetky zavedené zvyklosti, bez ostychu klamú, vymýšľajú sprisahanecké teórie, urážajú súperov a útočia na inštitucionálnu podstatu štátu a politickú orientáciu?
Tento problém sa netýka iba Českej republiky, ale zápasia s ním okrem iných aj Spojené štáty, ktoré boli dlho príkladom fungujúcej demokracie. Taká demokracia bola vždy o kompromisoch, o snahe nájsť pravdu, ktorú nikto nevlastnil.
Prečo naraz odmietame systém, ktorý nám umožnil žiť od 2. svetovej vojny v mieri a zabezpečil nám vysokú životnú úroveň? Odpoveď, ako pripomínali niektorí politológovia, možno hľadať už v 180 rokov starom diele Alexisa de Tocquevilleho. Podľa neho občan, ktorý sa venuje iba obchodu, produkuje nepolitické prostredie sústredené len na vlastný prospech.
Preto čím je širší liberalizmus, tým viac sú ľudia apolitickí. Tento proces, predvídal Tocqueville, napokon demokraciu vyprázdni. Občania sa vzdajú možnosti spoluúčastniť sa na budovaní štátu a štát sa premení v diktatúru, esteticky egalitársku s akceptovaným úplatkárstvom.
Môžeme si za to sami
Ďalšou otázkou potom je: Ako sme to mohli dopustiť? Odpoveď znie: Naša politika a ekonómia neurobila súkromie súčasťou politiky, ako sa predpokladalo ešte na konci 60. rokov, ale naopak, privatizovala politiku.
Následkom toho veľa času strácame tým, že uvažujeme o peniazoch a o zisku: kalkulujeme, dokonca aj so štátnymi vyznamenaniami, aby sme profitovali na nízkych nákladoch a zvýšili osobné zisky. Naše duše sú tým vystavené veľkému podráždeniu, presýtené výzvami, ktoré sa ale všetky týkajú iba jedného segmentu našej existencie.
Spoločnosť sa vďaka tomu dostala do štádia, v ktorom hlavným cieľom nie je spokojný konzument, ale naopak stále nespokojný človek, ktorý je dráždený virtuálnym elektronickým svetom, ale pritom každé vzrušenie sa ho dotkne len na veľmi krátky čas. Svet sa pre normálneho človeka stáva zložitý a ťažko zrozumiteľný, a preto hľadá jednoduché odpovede na zložité otázky.
To umožňuje na jednej strane politikom ako Andrej Babiš útočiť na ľudí prázdnymi heslami typu: „Nie sme ako politici, makáme“, a na druhej strane, aby sa mocichtivý politik udržal v centre verejného záujmu, stačí mu upozorňovať na seba tým, že prekračuje všetky normy. Na túto kartu vsádzajú politici ako je Miloš Zeman či Donald Trump.
Môžeme si za to sami, keď sme zabudli na to, že pravda predstavuje nekonečný proces, úsilie a víťazstvo osobnej zodpovednosti nad kolektívnou zodpovednosťou. A pretože nebezpečenstvo, v ktorom žijeme - na rozdiel od nebezpečenstva, ktoré nám ukazuje televízia – je nudné, už nás nevzrušuje a ocitáme sa v pasci.