O mŕtvych len v dobrom, vraví sa. Takže truhlu súdruha Jakeša nemusíme zasypávať invektívami. Na druhej strane o komunistickom systéme, ktorému Jakeš oddane veril a slúžil, sa nič dobré povedať nedá.
A ak dnes niečo stojí za pozornosť, potom fakt, že sa predstavitelia tohto režimu vyhli akejkoľvek zodpovednosti za svoje činy.

Miloš Jakeš, niekdajší prvý muž Komunistickej strany Československa, vošiel do dejín najmä vďaka svojim bonmotom, ktoré ako ľudový rečník chrlil na počkanie.

„Tak řekněme paní Zagorová, je to milá holka, všechno, no ale ona už tři roky po sobě bere 600-tisíc každý rok. A další, ne 600, milion, dva miliony berou, Jandové a jiní,“ rozohnil sa na adresu umelcov, ktorí podpísali výzvu Několik vět v lete roku 1989. Počas pamätného prejavu v Červenom Hrádku pri Plzni tiež v júli 1989 vyslovil legendárne prirovnanie, že sa straníci cítia ako „kôl v plote“.

Naplnili sa Kopeckého slová

Miloš, či pôvodne Milouš Jakeš bol navyše predstaviteľom komunistickej elity, ktorá sa nehrnula ani do povolených a legálnych reforiem – hoci ich k tomu nabádal progresívny kurz nastolený po roku 1985 sovietskym lídrom Gorbačovom.

Ľady studenej vojny sa roztápali, na maďarskej hranici začínal miznúť ostnatý drôt železnej opony, v Sovietskom zväze sa otvárali trezory so zakázanou literatúrou, do centra verejnej diskusie sa dostávali dovtedy tabuizované témy. Heslami doby boli otvorenosť (glasnosť) a perestrojka (prestavba). Ani len tento mierny pokrok v medziach zákona nedokázal Jakeš urobiť.

Preto z čela strany odišiel Jakeš presne tak, ako to ešte v roku 1987 svojím legendárnym prejavom prorokoval geniálny herec Miloš Kopecký: „Ak odídete včas, to jest hneď, môže vám byť ešte poďakované. Ak tak neučiníte sami, z vlastnej predvídavosti, odídete síce o niečo neskôr, ale odídete – nepochybujte o tom – tak či tak. Lenže už nie dôstojne, ale ako komické figúry.“

Týždeň po 17. novembri 1989 Jakeš odišiel a na pár dní sa jeho postu ujal istý Karel Urbánek, čo už bol čistý tragéd. Potom už odišla takpovediac celá strana a jej mocenský monopol.

Čo sme pred 30 rokmi netušili

Ľuďom, ktorí za tento cieľ demonštrovali na námestiach, štrajkovali, či inak podporovali pokojné povstanie proti komunistom, však vo sne nenapadlo niekoľko vecí:

Po prvé, že si Jakeš a spol. budú užívať pokojnú starobu bez toho, aby sa zodpovedali za svoje činy – za vlastizradu v roku 1968, za ktorú bol Jakeš stíhaný spolu s Lenártom, za zásah proti demonštrantom na Národnej triede (pritom je známe, že Jakeš ešte v prvých dňoch revolúcie volal do Prahy ľudové milície), či za vraždy na hraniciach (trestné stíhanie v tejto veci sa začalo koncom minulého roka).

Aj keby nik sadisticky netrval na tom, že 90-ročný človek musí sedieť v base, išlo o princíp – o potvrdenie, aj formou súdneho verdiktu, že komunistický režim bol nespravodlivý, násilný a neľudský.

K žiadnemu pokániu ani symbolickému aktu spravodlivosti nedošlo. A tak spokojný Miloš Jakeš mohol na sklonku života tvrdiť: „Napriek tomu, čo sa v našej krajine aj inde v posledných rokoch stalo a čo sa deje, som presvedčený, že idey socializmu, o naplnenie ktorých som sa usiloval, predstavujú aj naďalej lepšiu budúcnosť ľudstva. Zostal som komunistom...“

A aj vďaka nedôslednému vyrovnaniu sa s minulosťou, ktorú Jakeš reprezentoval, by dnes jeho slovám mnohí zatlieskali. A do politiky sa hrnú ľudia nielen rovnako jednoduchí ako bol Jakeš, ale tiež oddaní totalitným režimom – a nielen tomu komunistickému. Ignorujúci demokraciu, spravodlivosť, diskusiu a slobodu. Veru nie, dnes by si Jakeš ako kôl v plote nepripadal.