Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
M. Kopcsay komentuje plány na založenie nového politického subjektu.
Autor Márius Kopcsay
Nového psa starým kúskom nenaučíš. A novú stranu so starými tvárami nezaložíš. Je celkom prirodzené, že Peter Pellegrini potom, ako avizoval, že prenechá Smer svojmu „otcovi zakladateľovi“, našiel sympatizantov v radoch svojich kolegov. Istotne tiež nebol sám s pocitmi, že „tretia cesta“, ako sa Smer kedysi volal, a ani žiadna iná už tadiaľto nevedie a treba sa pokúsiť vybudovať sociálnu demokraciu inak.
Na druhej strane ľudia ako Raši, Žiga alebo Erik Tomáš toho vybudovali už dosť. Patrili k tváram Smeru, čo im jeho predseda aj pripomenul. A z jeho pohľadu aj celkom pochopiteľne: „Mrzí ma, že po 20 rokoch v SMER-SD niektorí politici dokážu vôbec predstierať, že sú ´nové tváre´ a zabudnúť odkiaľ prišli, čo robili a čo presadzovali.“
Ešte zaujímavejšie je Ficove konštatovanie: „Mrzí ma, že o novej sociálnej demokracii rozprávajú predstavitelia, ktorých novinári dlhodobo označovali za tzv. ´biznis krídlo´ v strane SMER-SD a ´deti´ Roberta Kaliňáka (napr.Saková,Tomáš).“
Ako to teda chápať? Ako nepriame priznanie, že novinári, ktorí hovorili o „biznis krídle“ mali pravdu? Alebo iba ako číry abstraktný logický rozpor?
Je zrejmé – a Pellegrini to nepochybne dobre vie – že minulosť, ktorá sa s ním bude plazivo ťahať smerom (alebo Smerom?) k žiarivej sociálno-demokratickej budúcnosti, bude predstavovať pre jeho nový politický projekt úskalie. A o toto úskalie bude často zakopávať. A napokon zakopávať môže aj o svoje vlastné slová a skutky spadajúce do smeráckeho obdobia.
Lebo napríklad – keď sa povie moderná sociálna demokracia, človek si predstaví stranu, ktorá sa zasadzuje za práva žien, za ich emancipáciu, a tiež za boj proti násiliu na ženách a na deťoch. Teda napríklad nemá ani ten najmenší problém s Istanbulským dohovorom. Z tohto pohľadu boli pred pár rokmi (2013, 2014) modernými sociálnymi demokratmi aj Fico alebo Richter. Dnes ním však podľa tohto kritéria nie je ani Pellegrini, ktorý ešte ako premiér prispieval k demonštratívnemu odmietnutiu pôvodne prakticky bezproblémového dokumentu.
„Nikto ho nechce nasilu schvaľovať a nasilu ratifikovať, rešpektuje sa väčšinový názor spoločnosti,“ uviedol Pellegrini ešte 5. februára 2020. Nuž ale to je všetko, čo k téme ako sociálny demokrat povedal? Nemáme čakať žiadnu korekciu tohto postoja?
Takisto sa od modernej sociálnej demokracie očakáva dôraz na ekologické témy, povedzme aj boj proti klimatickej zmene. Treba objektívne povedať, že Pellegrinho vláda – a aj niekdajší minister Sólymos ako jej minister životného prostredia – si v tomto ohľade nepočínali najhoršie. Pellegrini ako premiér napríklad avizoval, že Slovensko podporí uhlíkovú neutralitu do roku 2050 (i keď dalo by sa pochybovačne dodať, že pokiaľ ide o kľúčové medzinárodné dokumenty a záväzky, čo platí dnes, nemusí platiť zajtra).
Na druhej strane, ak prejdeme od deklarácii ku každodennej praxi, Slovensko bolo dejiskom nebývalého drancovania prírodného dedičstva – vrátane výrubu lesov či stavebného boomu v oblastiach, ktoré si vyžadujú ochranu. V mnohých prípadoch až kriminálne praktiky riešia dnešní ministri Matovičovej vlády, Mičovský a Budaj.
Ďalej – témou, ktorej sa chytila populistická a nie sociálno-demokratická tvár Smeru – bola migračná kríza. Smer zastával tvrdé protiutečenecké postoje. A Pellegrini ako predseda vlády postrašil migrantmi voličov ešte aj krátko pred voľbami 2020, počas nepokojov na tureckej hranici.
Zhodou okolností pred piatimi rokmi sa pod hlavičkou demonštrácie proti migrantom konalo asi najagresívnejšie verejné zhromaždenie, ktoré vyústilo do fyzického napadnutia nič netušiaceho cyklistického pretekára a ďalších osôb, a tiež do útokov na náhodnú arabskú rodinu, pri ktorých sa zviditeľnil kričiaci Milan Mazurek. Vtedy sa podarilo kotlebovcom doslova vykopnúť dvere, ktorými po pár mesiacoch vpochodovali do „vysokej politiky“. Hrádza extrémizmu, ktorú budovali aj Pellegrini a spol. sa skončila tým, že Smer hlasoval spoločne s ĽSNS.
Pellegrini pri nedávnom ohlásení svojho odchodu zo Smeru viackrát pripomenul, že svoj krok zvestuje z Banskej Bystrice, kde sa zrodil nielen on sám, ale svojho času aj SNP. Dá sa to teda chápať tak, že sa na rozdiel od Smeru chce voči Kotlebovi viac vymedziť?
Zhrnuté a podčiarknuté, nik nežiada od Pellegriniho jedenástky, aby sa tvárila, že nebola a s vládou Smeru a s jej výsledkami nemá nič spoločné. To sa ani nedá. Otázkou je, čo nové chce a dokáže ponúknuť a najmä, aký záujem o takúto ponuku prejavia voliči. Pretože ľavici berú vietor populisti aj v iných európskych štátoch. Populisti s agendou, ktorá pre tradičnú ľavicu nie je typická: ostré odmietanie pomoci migrantom, odmietanie práv LGBTI osôb, pohŕdanie liberálmi, popieranie klimatickej zmeny a pod.
Ako sa k hodnotovým témam postaví jedenástka moderných sociálnych demokratov? Vystačí im, že budú zasa len „rešpektovať väčšinový názor spoločnosti“? Najmä ak preferencie Pellegriniho strany budú určite nižšie, než jej prisúdil nedávny viac než hypotetický prieskum. Percentá bude treba odniekiaľ zohnať a ak má byť ich zdrojom elektorát Smeru, bude ho treba oslovovať tak, ako si ho Fico, Pellegrini a ďalší spoločne vychovali.
Na druhej strane ľudia ako Raši, Žiga alebo Erik Tomáš toho vybudovali už dosť. Patrili k tváram Smeru, čo im jeho predseda aj pripomenul. A z jeho pohľadu aj celkom pochopiteľne: „Mrzí ma, že po 20 rokoch v SMER-SD niektorí politici dokážu vôbec predstierať, že sú ´nové tváre´ a zabudnúť odkiaľ prišli, čo robili a čo presadzovali.“
Ešte zaujímavejšie je Ficove konštatovanie: „Mrzí ma, že o novej sociálnej demokracii rozprávajú predstavitelia, ktorých novinári dlhodobo označovali za tzv. ´biznis krídlo´ v strane SMER-SD a ´deti´ Roberta Kaliňáka (napr.Saková,Tomáš).“
Ako to teda chápať? Ako nepriame priznanie, že novinári, ktorí hovorili o „biznis krídle“ mali pravdu? Alebo iba ako číry abstraktný logický rozpor?
Instabulský obrat
Je zrejmé – a Pellegrini to nepochybne dobre vie – že minulosť, ktorá sa s ním bude plazivo ťahať smerom (alebo Smerom?) k žiarivej sociálno-demokratickej budúcnosti, bude predstavovať pre jeho nový politický projekt úskalie. A o toto úskalie bude často zakopávať. A napokon zakopávať môže aj o svoje vlastné slová a skutky spadajúce do smeráckeho obdobia.
Lebo napríklad – keď sa povie moderná sociálna demokracia, človek si predstaví stranu, ktorá sa zasadzuje za práva žien, za ich emancipáciu, a tiež za boj proti násiliu na ženách a na deťoch. Teda napríklad nemá ani ten najmenší problém s Istanbulským dohovorom. Z tohto pohľadu boli pred pár rokmi (2013, 2014) modernými sociálnymi demokratmi aj Fico alebo Richter. Dnes ním však podľa tohto kritéria nie je ani Pellegrini, ktorý ešte ako premiér prispieval k demonštratívnemu odmietnutiu pôvodne prakticky bezproblémového dokumentu.
„Nikto ho nechce nasilu schvaľovať a nasilu ratifikovať, rešpektuje sa väčšinový názor spoločnosti,“ uviedol Pellegrini ešte 5. februára 2020. Nuž ale to je všetko, čo k téme ako sociálny demokrat povedal? Nemáme čakať žiadnu korekciu tohto postoja?
Plány a skutočnosť
Takisto sa od modernej sociálnej demokracie očakáva dôraz na ekologické témy, povedzme aj boj proti klimatickej zmene. Treba objektívne povedať, že Pellegrinho vláda – a aj niekdajší minister Sólymos ako jej minister životného prostredia – si v tomto ohľade nepočínali najhoršie. Pellegrini ako premiér napríklad avizoval, že Slovensko podporí uhlíkovú neutralitu do roku 2050 (i keď dalo by sa pochybovačne dodať, že pokiaľ ide o kľúčové medzinárodné dokumenty a záväzky, čo platí dnes, nemusí platiť zajtra).
Na druhej strane, ak prejdeme od deklarácii ku každodennej praxi, Slovensko bolo dejiskom nebývalého drancovania prírodného dedičstva – vrátane výrubu lesov či stavebného boomu v oblastiach, ktoré si vyžadujú ochranu. V mnohých prípadoch až kriminálne praktiky riešia dnešní ministri Matovičovej vlády, Mičovský a Budaj.
Ďalej – témou, ktorej sa chytila populistická a nie sociálno-demokratická tvár Smeru – bola migračná kríza. Smer zastával tvrdé protiutečenecké postoje. A Pellegrini ako predseda vlády postrašil migrantmi voličov ešte aj krátko pred voľbami 2020, počas nepokojov na tureckej hranici.
Spoločná výchova
Zhodou okolností pred piatimi rokmi sa pod hlavičkou demonštrácie proti migrantom konalo asi najagresívnejšie verejné zhromaždenie, ktoré vyústilo do fyzického napadnutia nič netušiaceho cyklistického pretekára a ďalších osôb, a tiež do útokov na náhodnú arabskú rodinu, pri ktorých sa zviditeľnil kričiaci Milan Mazurek. Vtedy sa podarilo kotlebovcom doslova vykopnúť dvere, ktorými po pár mesiacoch vpochodovali do „vysokej politiky“. Hrádza extrémizmu, ktorú budovali aj Pellegrini a spol. sa skončila tým, že Smer hlasoval spoločne s ĽSNS.
Pellegrini pri nedávnom ohlásení svojho odchodu zo Smeru viackrát pripomenul, že svoj krok zvestuje z Banskej Bystrice, kde sa zrodil nielen on sám, ale svojho času aj SNP. Dá sa to teda chápať tak, že sa na rozdiel od Smeru chce voči Kotlebovi viac vymedziť?
Zhrnuté a podčiarknuté, nik nežiada od Pellegriniho jedenástky, aby sa tvárila, že nebola a s vládou Smeru a s jej výsledkami nemá nič spoločné. To sa ani nedá. Otázkou je, čo nové chce a dokáže ponúknuť a najmä, aký záujem o takúto ponuku prejavia voliči. Pretože ľavici berú vietor populisti aj v iných európskych štátoch. Populisti s agendou, ktorá pre tradičnú ľavicu nie je typická: ostré odmietanie pomoci migrantom, odmietanie práv LGBTI osôb, pohŕdanie liberálmi, popieranie klimatickej zmeny a pod.
Ako sa k hodnotovým témam postaví jedenástka moderných sociálnych demokratov? Vystačí im, že budú zasa len „rešpektovať väčšinový názor spoločnosti“? Najmä ak preferencie Pellegriniho strany budú určite nižšie, než jej prisúdil nedávny viac než hypotetický prieskum. Percentá bude treba odniekiaľ zohnať a ak má byť ich zdrojom elektorát Smeru, bude ho treba oslovovať tak, ako si ho Fico, Pellegrini a ďalší spoločne vychovali.
