Nielen ochranné opatrenia, ale celý postoj spoločnosti k ochoreniu COVID-19 je majestátnou ukážkou ľudskej iracionality. Počas prvej vlny sme so zatajeným dychom sledovali, či denne pribudne päť alebo desať pozitívne testovaných, ulice boli prázdne, človeka bez rúška sme na kilometre obchádzali a poslušne sme stáli v radoch pred poštou.

Dnes pri viac než 500 nových prípadoch denne, v situácii, ktorá si vynútila dočasné zavedenie núdzového stavu, sa objavuje oveľa silnejšia nechuť podriadiť sa nariadeniam, ktoré sú možno nastoľované a interpretované chaoticky, možno sú v mnohých ohľadoch diskutabilné (kultúra, šport), ale z globálneho hľadiska nevyhnutné.

Keby imunita pred ochorením stúpala spoločne s imunitou voči zdravému rozumu, asi by sme mali nad pandémiou vyhraté. Žiaľ to tak nie je. Samozrejme, ľahkovážnosť či snaha ignorovať „koronu“ ako hrozbu nie je nová. Spomeňme si na prípady masového vyvážania sa vlakom, hromadných lyžovačiek a snahy „vybabrať“ s veľkonočnou karanténou počas prvej vlny.

Ibaže ľudská povaha je taká: Ak na ňu niečo zaberá, potom je to strach. Obyčajný ľudský strach. V prvej vlne sme sa báli ďaleko viac, hoci bola slabšia. Bola totiž prvá. O korone sa veľa nevedelo, pohľad na sever Talianska oprávnene vzbudzoval hrôzu. Dnes, hoci počet obetí celosvetovo prekročil milión a pandémia dáva najavo, že nemieni dobrovoľne ustúpiť, bojíme sa menej. Vieme, že infekciu na nás nik neprenesie už len tým, že sa na nás pozrie, počet obetí na životoch je našťastie nízky.

Ale na druhej strane spontánne ľudské a všadeprítomné ignorantstvo medzičasom nadobudlo oveľa organizovanejšiu podobu. Koronapopierači už majú svojho politického reprezentanta v podobe antisystémového Kotlebu odmetajúceho nasadiť si rúško v priamom prenose. Veď vodca bez náhubku, akýže je to symbol!

Spoločenské naladenie v plnej – a veru odpudivej – nahote odhalil úprimný status Milana Kňažka, ktorý s COVID-om zápasí v nemocnici. „Nenosenie rúšok nie je prejav vlastnej slobody, ale bezohľadnosť k slobode tých, ktorých tým ohrozujeme. Neverte lacným exhibicionistom, že Covid je len ľahká chrípka. Prežil som desiatky chrípkových ochorení , ale Covid neprajem dokonca ani tým, ktorí tieto bludy šíria,“ napísal herec na sociálnej sieti. Odmenou mu bola vlna hejtu, rozumej nenávisti v tej najvulgárnejšej podobe, ktorej prejavy tu nemá zmysel citovať, aby sme im nerobili reklamu.

Napokon treba zmieniť obzvlášť znepokojivý fakt, ktorý s koronakrízou súvisí viac, než si myslíme. Podľa aktuálnych prieskumov (napr. Globsec) viac než polovica populácie verí konšpiračným teóriám. Teda okrem iného sú to aj nezmysly o čipovaní ľudí, či bohapusté popieranie pandémie, zľahčovanie hrozby a šírenie extrémne nebezpečných bludov o tom, kto všetko stojí za týmto sprisahaním (Soros, médiá, farmaceutické spoločnosti.)

Nedá sa vylúčiť, že okrem spontánneho výronu hlúposti – ktorý sa dá vysvetliť tlakom okolností, úzkosťou, existenčnou neistotou – môže ísť aj o jeden z prostriedkov informačnej resp. hybridnej vojny. (Menovite sledovať Kotlebovu agendu je v tomto smere veľmi užitočné.) Ak je niekoho cieľom oslabiť spoločnosť, momentálne niet citlivejšieho miesta na jej tele a duši, než oslabovanie obranyschopnosti proti pandémii a jej dôsledkom.

Nikto si nepraje, aby boli čísla horšie a donútili nás zraziť poslušne opätky a zavrieť si ústa. Môžeme polemizovať nad skutočnosťou, že zdrojom hromadných nákaz sú svadby, no napokon si to odskáču zasa len kultúrne podujatia. Možno krútiť hlavou nad Matovičovými statusmi, nad spôsobom, akým sa opatrenia prijímajú a ako sú odkomunikované.

Ale, čo je podstatné: po prvé, tým skôr by mali strážiť svoju konzistentnosť a dôveryhodnosť politickí reprezentanti, ktorí všetky kroky a opatrenia tlmočia verejnosti a potvrdzujú ich svojou vlastnou autoritou. Ide tu o viac než len zníženie „čísel“.

Po druhé, potvrdzuje sa, že spoločnosť teda trpí oveľa vážnejšou diagnózou, že popri pandémii koronavírusu tu oveľa dlhšie vyčíňa pandémia deficitu vo vzdelaní a kultúre. A s týmto fatálnym oslabením vstupujeme nielen do zápasu s druhou vlnou, ale predovšetkým do veľmi neistej budúcnosti, pokiaľ sa naozaj nespamätáme. Z tohto pohľadu je Slovensko už dávno v núdzovom stave.